Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

... k zápiskom Jozefa Luknára: Udalosti a skusenosti na cesty Americkej.


Martin Votruba, University of Pittsburgh:
Faktografické poznámky k cestopisu Jozefa Luknára



„Welmi zlé místo sem mal, práve sem mal postel pri pumpi“

Hoc tretia trieda na transatlantických lodiach rozhodne za veľa nestála, Jozef na parníku La Touraine vlastne možno cestoval o čosi lepšie ako niektorí jeho predchodcovia.

Podľa pôvodných plánov totiž La Touraine roku 1890 postavili s priestorom v tretej triede pre 600 pasažierov, ibaže majitelia prišli na to, že ľudia sa do Ameriky hrnú, nech s nimi na lodiach robia čo robia, a tak vnútorné priestory roku 1902 zreorganizovali tak, že do tretej triedy boli schopní asi priam nadžgať 1000 cestujúcich. Našťastie pre Jozefa tri roky pred jeho cestou tretiu triedu na La Touraine zasa zredukovali, takže v nej cestovalo “len” asi o 15% viac ľudí než podľa pôvodných plánov. Tak či onak, Jozef a jeho spolucestujúci cestovali takmer naozaj ako sardinky, či tie haringy, ktoré im podľa jeho slov opakovane servírovali, a navyše v konzerve vtedy už 23 rokov starej.


„... vlni hádzalo a vňútri v šivfe bolo grcaňia dost“

Je možné, že Jozef bol z ľudí na morskú chorobu citlivejších, lebo La Touraine v tom čase napriek svojmu veku patrila k lodiam s najzmodernizovanejšími stabilizátormi na znižovanie dôsledkov vlnenia.

Pravda, pri takmer 700 ľuďoch natlačených vo veľkých priestoroch stačí, aby pri búrlivejšom mori na mieru hojdania La Touraine reagovalo nauseou čo aj len 10% cestujúcich (veľmi ľahko to mohlo byť oveľa viac), aby to v podpalubí vyzeralo, že si to dnes človek len ťažko predstaví.


„... malí Šíf … nás zaviezol do Gasigardi“

Americký prisťahovalecký úrad začal fungovať na ostrovčeku Ellis Island tesne pri newyorskom pobreží roku 1890. Dovtedy európski prisťahovalci prechádzali celých 35 rokov zdravotnou kontrolou na pevnine, na mieste zvanom Castle Garden.

A v tom je vysvetlenie Jozefovho opisu, že ich brali do Gasigardy. Názov miesta, kade Európania prichádzali v rokoch 1855-1890, sa v pôvodnej aj všelijako skomolenej podobe medzi prisťahovalcami za tie desaťročia vžil ako označenie amerického imigračného úradu, ktoré po zatvorení Castle Garden prisťahovalci skrátka začali uplatňovať na nový Ellis Island. Nejedného dnešného Američana, ktorý hľadá rodinné európske korene, zvedie z cesty spomienka, že stará či prastará mama vravievala, že prišla cez Castle Garden. Hľadá potom dokumenty z čias oveľa starších, než kedy naozaj prišla. Stará mama prišla cez Ellis Island, no opakovala zaužívaný názov, ktorý pravdepodobne pochytila už na lodi kdesi na Atlantiku podobne ako asi Jozef.


„... a každému pozrel doktor do očí a potom teprv ňúter sme išli“

Pri príchode do Spojených štátov Jozefovi namerali výšku 167 cm, čo v tých časoch bolo viac-menej v priemere, ale škoda, že prisťahovalcov pri vstupnej kontrole na Ellis Island-e, ostrovčeku tesne pri newyorskom pobreží, nevážili. To by sa asi dnes človek v porovnaní s čoraz bežnejšími “hmotnými” hmotnosťami začudoval, tým viac po tej Jozefovej vyše týždňovej takmer hladovke na búrlivom mori.

Z jeho prisťahovaleckého záznamu sa okrem výšky už nieto veľa čo nového dozvedieť — mal hnedé vlasy a sivé oči. Ostatné je aj v cestopise: bol z Rače, označil sa za Slováka a ako domovskú krajinu mu zapísali Rakúsko. Aj podľa prisťahovaleckého záznamu aj podľa logiky cestopisu (pozri na inom mieste) sa Jozef v New Yorku rozhodne vylodil nie 3. septembra, ako píše, ale vo štvrtok 4. septembra. Znamená to, že jeho loď, ktorá vyplávala z Le Havru okolo druhej hodiny ráno v utorok 26. augusta, zrejme kvôli búrlivému moru prišla do New Yorku až po vyše deviatich dňoch plavby.


„... ukážú, kam má íst, a tam sa pítajú, kam ide a esli má peňáze“

To, že bol prisťahovalecký úrad na ostrovčeku, bolo cielené. Tým, ktorých do Spojených štátov nechceli pustiť, tak zabránili v pokusoch predsa len sa sem nejako cez plot či bočnými chodbami dostať. Z Ellisovho ostrova (Ellis Island) by museli plávať. Odmietnutých ale bolo len veľmi málo.

Vtedy na prisťahovanie do Ameriky nebolo treba nijaké víza ani iné povolenia. Stačilo prísť loďou, byť ako-tak zdravý, mať vo vrecku zopár dolárov. Ak ich bolo primálo, a to bol prípad takmer každého prisťahovalca, tak ešte bolo treba vedieť uviesť adresu, ku komu človek ide. Pravda, nijaká kontrola pravosti takej adresy neexistovala, úradník len musel nejakú adresu počuť a zapísať ju. A keď človek neprichádzal do Spojených štátov po mori ale z Kanady alebo Mexika, tak na prisťahovanie stačilo prekročiť hranicu. Imigračné kontroly tam rozmiestnené neboli. Pri Jozefovom mene skomolenom na Luknav úradník zapísal, že má 25 dolárov a že ide k priateľovi Dominovi Benkovičovi, ktorý býval v štáte Wisconsin v meste Milwaukee na dnes neexistujúcej ulici Cotton Place číslo 829.



„A vlak velmi s námi jachal, tak jak u nás Richlík“

Dramatické momenty cesty zostávali Jozefovi v pamäti živé, hoc ich písal s polročným odstupom, no v dátumoch sa opakovane mýlil. Napríklad nedeli strávenej v Le Havri dvakrát pripisuje dátum 23. augusta, ale roku 1913 bola nedeľa 24. augusta. Je pravdepodobné, že si lepšie pamätal dni v týždni (v tomto prípade napríklad vedel, že bol na nedeľnej omši) než dátumy. Pri vylodení v New Yorku sa však zrejme pomýlil v oboch. Po monotónnej a navyše útrpnej ceste loďou, keď orientáciu v dňoch nebolo čím zakotviť a Jozef nemal ani kalendár ani hodinky, sa nieto čomu čudovať. Podľa záznamu prisťahovaleckého úradu prišiel vo štvrtok 4. septembra. Tomu zodpovedá aj trvanie nasledovnej cesty vlakom. Je isté, že si správne pamätá príchod do Milwaukee podvečer v sobotu 6. septembra, čo si utvrdil spomienkou, že jeho prvý celý deň v novom domove bola nedeľa, keď išiel do slovenského kostola.

Dĺžka vtedajšej železničnej trate z New Yorku do Milwaukee bola približne 1500 km. Keby bol Jozef vyrazil z New Yorku podľa svojich slov v stredu večer, cesta do Milwaukee by mu bola musela trvať 68 hodín. No to by bola nevysvetliteľne nízka cestovná rýchlosť aj pri zvážení zastávok, ktoré sám označuje za zriedkavé, a niekoľkohodinového čakania na prestup v Chicagu. Jozef sa v skutočnosti v New Yorku vylodil vo štvrtok 4. septembra, na vlak tam nastúpil ten istý deň večer a cesta do Milwaukee mu trvala 44 hodín.


„Jeli sme k severo-západu a podla vodi ustavičňe“

Trať vtedajšej železničnej spoločnosti New York Central and Hudson River Railroad bola známa trasou, ktorá obchádzala stúpania a klesania Apalačskej vrchoviny práve tým, že sa “držala vody” — najprv na sever pozdĺž v tých miestach pomerne širokej rieky Hudson a potom na západ až do Chicaga takmer stále pozdĺž severoamerických Veľkých jazier. To aj vysvetľuje, prečo Jozef niekoľkokrát s prekvapením spomína neúrodnú, piesčitú “homochovitú” pôdu.

Najmä v oblasti Veľkých jazier to je charakteristický pozostatok posledného zaľadnenia. Tam prosperujúce americké poľnohospodárstvo nevznikalo.


„... na pravém boku je sv. Štefan a na levém sv. Ciril“

Dnes už bývalý slovenský rímskokatolícky kostol Svätého Štefana Mučeníka v Milwaukee, 4234 N. 50th Street, by Jozef nespoznal. ‘Bývalý’ nie preto, že by neexistoval, ale pretože to nie je kostol, na ktorý sa tamojší Slováci vyzbierali a ktorý si vybudovali šesť rokov pred jeho príchodom.

Jozef videl inú stavbu. Nový chrám je z roku 1969 a patrí k výraznejším príkladom modernistickej cirkevnej architektúry v meste. Už dávnejšie, a tým väčšmi po nie tak dávnom zlúčení farností nepatrí ani z ďaleka výlučne tamojším americkým Slovákom, hoc prívlastok “slovenský” si v názve zachováva aspoň v zátvorke.


„...a nás viedol do Špórovej fabriky, gde on už pred časem tam robil“

Len tri týždne po odchode z Rače už začal Jozef pracovať vo vtedy jednej z najtradičnejších amerických tovární na domáce pece Fuller-Warren Company, ktorá vznikla na východnom pobreží a v Milwaukee na Stredozápade sa usadila asi 15 rokov pred jeho príchodom.

Na jej mieste, na sever a východ od križovatky 32nd Street a Wright Street sú dnes budovy medzinárodného výrobcu motorov Briggs & Stratton. Podľa vlastného cestopisu aj podľa čísla domu (v amerických adresách naznačuje, kde v sieti číslovaných mestských ulíc sa dom približne nachádza), ktoré uviedol prisťahovaleckému úradu, Jozef v začiatkoch býval pri Ôsmej ulici, teda vo vzdialenosti okolo troch kilometrov od práce. Prejsť to pešo mu trvalo, ako napísal, dobrú polhodinu.



„A ked sem už začal sám odlévat železo, veru mi nebolo šecko jedno“

Niektoré časti pecí Fuller-Warren Company sa odlievali vo formách, ktoré si Jozef najprv musel vyrobiť. Firma vlastnila patent na vtedy chýrne pece nesúce meno ich pôvodného tvorcu (Philo P. Stewart) a štandardné označenie “Pec s veľkou rúrou a vzduchotesným varením”. Možno práve pri ich výrobe zažíval Jozef prvé šoky z ťažkej práce robotníkov v americkom priemysle.

Po troch týždňoch zácviku mu platili za deň 2 doláre. Dnešné a dávne platy ťažko porovnávať, do veľkej miery pre obrovské rozdiely medzi kvalitou a druhmi tovaru, aké ľudia kupovali vtedy a čo je na trhu a čo chceme kupovať dnes. Len veľmi približne možno povedať, že išlo o kúpnu silu dnešných asi 41 dolárov (1000 Sk) pri porovnaní cenových hladín, a o sumu dnešných asi 176 dolárov (4300 Sk) pri porovnaní zárobkov nekvalifikovanej námezdnej sily. Ekonomické výpočty znamenajú viac-menej toľko, že finančne si Jozef v porovnaní tým, čo mu zrejme vynášalo račianske hospodárstvo, badateľne polepšil, a že príjmy nastupujúcich nekvalifikovaných robotníkov vtedy boli v Spojených štátoch v porovnaní s dnešnými vyššie, no ľudia na ne pracovali dlhšie.



© Martin Votruba

(Zverejnené so súhlasom autora.)

0 komentárov:

Zverejnenie komentára