Prvá „verejná poprava“ na Slovensku
Bratia boli uhladení, ale neznesiteľne arogantní
Torzo tela preletelo cez plot a dopadlo na kurty
V mafii sa do dôchodku nechodí
V podsvetí mal autoritu vďaka vysokej inteligencii
Schôdzka so smrťou sa odohrala na pravé poludnie
Päť vražedných útokov prežil, šiesty mu bol osudný
Muža zasiahlo desať výstrelov, bol na mieste mŕtvy
V ústrety smrti vyrazil na horskom bicykli
Dvaja muži pristúpili odzadu a začali paľbu
Mafiánsky osud je skratka do pekla
Bratia boli uhladení, ale neznesiteľne arogantní
Torzo tela preletelo cez plot a dopadlo na kurty
V mafii sa do dôchodku nechodí
V podsvetí mal autoritu vďaka vysokej inteligencii
Schôdzka so smrťou sa odohrala na pravé poludnie
Päť vražedných útokov prežil, šiesty mu bol osudný
Muža zasiahlo desať výstrelov, bol na mieste mŕtvy
V ústrety smrti vyrazil na horskom bicykli
Dvaja muži pristúpili odzadu a začali paľbu
Mafiánsky osud je skratka do pekla
PRVÍ NA RANE
Vladimír Daniš (1956 - 1995) a Jozef Daniš (1952 - 1995)
Dňa 6. júla 1995, takmer na pravé poludnie, o 12.37 hodine, v Bratislave na Štefanovičovej ulici pred križovatkou so Žilinskou ulicou došlo v blízkosti nástupného ostrovčeka električiek k výbuchu červeného Citroen-u BX 14. Vnútri sedeli bratia Vladimír (39) a Jozef Danišovci (43), známi pod prezývkami Tuti a Papas. Ich telá zbierali policajti v okolí výbuchu po kúskoch. Tak sa aj tí, čo ešte o existencii domácej mafie netušili, dozvedeli, že Bratislava sa stala hlavným mestom tohto typu zločinu u nás. Šlo o vôbec prvý prípad „verejnej popravy“ mafiánskeho typu na Slovensku.
Bratislava bola pred rokom 1989 špecifická v tom, že tu existovali celkom spontánne vzniknuté gangy mladistvých, ktorí proti sebe nemilosrdne bojovali o svoje teritóriá ulíc a štvrtí. Celé desaťročia zvádzali spolu regulárne bitky päsťami, kameňmi, prakmi ale aj reťazami, takže dochádzalo k zraneniam aj zmrzačeniam, hoci vlastne o nič nešlo. Najväčšieho kráľa takýchto bitkárov pod menom Kajto opisuje Boris Filan v knihe Bratislavské krutosti. Na túto tému v časopiseckom rozhovore dodáva: „Vyrástol som na bratislavskom predmestí, kde nás v bande bolo dvanásť a z toho desiati skončili za mrežami. Boli to moji spolužiaci, kamaráti, a jedného dňa začali kradnúť, páchať zločiny...“
Podobný príbeh pozná aj novinár Štefan Hríb. Podľa SME vyrastali spolu s jedným z prvých mafiánskych bossov Petrom Steinhübelom na jednom z petržalských sídlisk, hrali futbal a ako deti kradli marhule. „On sa potom zo skupiny nášho dvora vyčlenil, začal vykrádať autá, dokonca sme ho raz zazreli v takej tej zvláštnej relácii Federálna kriminálna ústredňa pátra,“ spomínal Hríb. „Ukazovali sme si vtedy prstom – ajhľa, veď to je Peter!“ Po tomto Steinhübelovom zviditeľnení v socialistickej televízii sa Hríb pri náhodnom stretnutí vypytoval Steinhübela paradoxne na to, čo je vlastne zmyslom života. „Fakt sme riešili také otázky, čo je dosť šokujúce pri jeho spôsobe života. Pýtal som sa ho, či to je všetko, mať mladé baby a dobré autá, a on mi už vtedy hovoril, že nevie, že asi ani nie,“ hovorí dnes Hríb.
Rok 1989 a prevratné spoločenské zmeny dali týmto amatérskym bitkárom, zlodejom a vekslákom v Bratislave šancu začať sa násilím aj živiť. Spočiatku veľmi úspešne...
(...)
Výpalníctvo ako živnosť
Danišovci (patril k nim aj tretí brat prezývaný Dongo) patrili k najbrutálnejšej ponovembrovej mafii, svojimi spôsobmi si znepriatelili mnohých a to sa im stalo osudné. Ich aktivity siahajú ešte do čias komunizmu. Ako Cigáni (napríklad aj piati bratia Suchánkovci, Stojkovci a pod.) mali obšancovanú väčšinu organizovanej kriminality v meste. Boli to veksláci (valuty a bony spočiatku predávali hlavne staré babky, lebo boli nenápadnejšie, oni len dohliadali) a „ruličkári“ (peniazmi zloženými do ruličky zmiatli kupca valút tak, že dostal len bezcenné papieriky).
Točili veľké peniaze a mali tak kapitál pre nový režim. Využili veľký hlad hlavne po elektronických výrobkoch z Rakúska, keď bol oficiálny predaj valút limitovaný. Vtedy mali raj, ale už v roku 1993 im priamy import týchto výrobkov na Slovensko kšefty zhatil. A tak sa preorientovali na výpalníctvo. Vladimír, prezývaný Tuti, mal ako prvý zaviesť výpalné v hlavnom meste.
O tom, ako výpalníkom nahrávali dokonca vtedajší predstavitelia štátu, svedčí táto výpoveď podnikateľa, samozrejme, pod podmienkou prísnej anonymity, pre denník SME:
„Bránil som sa proti takémuto spôsobu ochrany priamo na ministerstve vnútra. Rada od jedného z najvyššie postavených úradníkov ministerstva však znela: Radím vám dobre, keď chcete mať pokoj, musíte sa s mafiou dohodnúť.“
Situáciu z toho obdobia charakterizovala v rozhovore pre Plus 7 dní prokurátorka Eva Mišíková:
„Len mizivé percento poškodených oznamovalo podobné trestné činy. Istý podnikateľ ohlásil nastrčeného bieleho koňa, ktorý vyhotovoval faktúry. Ten sa pri výsluchu priznal a udal aj svojho šéfa. Policajti koníka predviedli i na ďalší výsluch. Po ňom ho rovno odovzdali šéfovým ľuďom, ktorí koníka vyvliekli na bratislavskú Kolibu. Následne prišlo k zmene výpovede.“
Svoju „daň“ si Danišovci vyberali aj tým najprimitívnejším spôsobom, čím zároveň predvádzali svoju moc a nepostihnuteľnosť. V reštauráciách zásadne neplatili. A ak sa niekomu z nich zapáčila náušnica návštevníčky reštaurácie, jednoducho jej ju z ucha vytrhol. Brutalita bola špecialitou najmä Tutiho, bol to namakaný svalnáč a navyše feťák – kokainista. Mal kopu peňazí a žiadne zábrany. Dokázal znásilniť vybrané dievča buď priamo na diskotéke, alebo ju odtiaľ stiahli, či chcela alebo nie.
Tých znásilnených nebolo málo, ale netrúfali sa ani len ozvať, nie to ešte podať na neho trestné oznámenie. Bol schopný prísť na zastávke električky k dievčaťu a povedať: „Predaj rifle, čo máš na sebe, ale hneď.“
Ľudia sa ich báli.
V ten horúci júlový večer, keď sa do hlavných správ dostala informácia o tom, ako pekelný stroj poslal do pekla oboch nevydarených bratov, si veľa ľudí v Bratislave vydýchlo.
Nie však nadlho...
(...)
MAFIÁNSKI BRATIA
Eduard Dinič (1964 - 1998) a Róbert Dinič (1967 - 1998)
Ďalší mafiánski súrodenci už patrili do inej, vyššej garnitúry zločincov. Rozkvet kšeftov Diničovcov zastavil na čas silnejší boss Miroslav Sýkora. Po jeho smrti sa vracali späť do hry o milióny. Možno zašli priďaleko.
Pôsobili uhladene, ale boli neznesiteľne arogantní. Jeden z nich rád strašil susedov tým, že svojmu mohutnému psovi bojového plemena hádzal mrazené kurčatá, aby ich roztrhal všetkým na očiach. Druhý zasa pri náhodnej hádke v krčme dobil chlapa na zemi a nútil ho bozkávať mu topánky.
Svoje bohatstvo a moc založili po Nežnej revolúcii v roku 1989 na rozklade štátneho a szmáckeho majetku. Dnes si už ťažko dokážeme predstaviť, aké veľké impérium bol pôvodný Socialistický zväz mládeže so všetkými jeho klubmi, rekreačnými strediskami a iným majetkom. Už v 80. rokoch sa v jeho vedení zjavovali tzv. manažérske typy, ktorým nepadlo zaťažko kšeftovať napríklad so stravnými lístkami účastníkov mládežníckych festivalov alebo sa inak obohacovať. Po roku 1989 zacítili väčšie šance.
Medzi takýmito figúrkami sa na všetko odhodlaní Diničovci museli cítiť ako doma. Obrovský majetok mládežníckej organizácie totiž v tichosti prešiel na podivuhodné nástupnícke organizácie, kde sedeli ich dobrovoľní či nedobrovoľní komplici. Tak sa Diničovci zmocnili „mládežníckeho hotela“ Junior na Štrkovci v Bratislave, a to prenájmom na tridsať rokov. Tu aj rozložili svoj hlavný stan.
Diničovci sa vyznamenávali aj v klube Charlie pri dražbách iného majetku v socialistickom vlastníctve. Vyhľadávali pritom tých, ktorí mali záujem dražiť, a brali od nich v podstate výpalné na výmenu za to, že im nebudú napriek prihadzovať až do príliš vysokej sumy. Do sály sa dostali ľahko, stačilo zaplatiť tisíc korún ako vstupné na draženie. Veľmi obľúbená bola aj tzv. holandská dražba, keď sa dalo, naopak, stiahnuť cenu dolu. Polícia vyšetrovala prípady, keď sa do dražby prihlásilo päť ľudí, z toho štyria fingovaní, aby sa mohla vôbec uskutočniť. „V prvom kole to nikto nechcel, takže cena išla o 50 % dolu. V druhom kole sa prihlásil ten piaty, ktorý to potom kúpil. Spravidla išlo o ľudí z podsvetia,“ povedal o tom pre médiá vyšetrovateľ Jozef Šátek. Takto veľa priestorov po zaniknutých štátnych prevádzkach vydražili aj sami Diničovci.
Vlastnili aj vtedy vychytený diskoklub a bordel Richardo. Krčmu U Eda (podľa Diniča) na Wolkerovej ulici prevádzkoval Róbert. Z majiteľa veľkopredajne TETA vytĺkli prepis celého majetku na seba. Chybne si totiž myslel, že keď s nimi hrá kamarátsky tenis, tak si môže od nich požičať na rekonštrukciu veľkopredajne peniaze a nedoplatí na to. Doplatil.
Robili aj ochranku pre diskotéky - napríklad v Dimitrovke vedľa vtedy vychyteného Queens Pub-u. Tá neskôr za podozrivých okolností vyhorela.
Ľahký zdroj príjmov našli aj pri novozavedenej hre bingo v známej pivárni Mamut. Tých, čo vyhrali, dôrazne upozornili, že s toľkými peniazmi nie je bezpečné odísť. Ale ak obetujú polovicu výhry, poskytnú im ochranu až domov. Mnohí nakoniec zaplatili.
Diničovci a Markíza
Pozoruhodné svedectvo o širokých záujmoch Diničovcov podal v rozhovore pre Plus 7 dní Marián Kočner. Išlo o pohľadávku voči TV Markíza uzavretú Pavlom Ruskom s producentom a majiteľom štúdií Silošom Pohankom, ktorú Rusko okázalo ignoroval v domnienke, že je všemocný. Ale na sťažnosti bezmocného Pohanku sa Kočner zaviazal pohľadávku odkúpiť a vyriešiť.
„... Rusko oslovil dnes už nebohého Eduarda D.. Eduard D. ma mal ‚presvedčiť‘, aby som od toho dal ruky preč. Ľudia, ktorí v tom čase nejakým spôsobom patrili k jeho skupine, mi to prišli povedať... Keď som im povedal skutočnú hodnotu pohľadávky, boli zaskočení, lebo im to vraj Rusko zatajil... Požiadal som ich, aby okolo tejto kauzy nerobili dusno... Pokiaľ viem, Eduard D. sa naozaj prestal o celú záležitosť zaujímať. Viem však z iných zdrojov, že Rusko údajne hľadal ľudí, ktorí by odstránili nielen mňa, ale aj Pohanku a pani Volzovú (vtedajšiu spolumajiteľku Markízy, pozn. aut.), doslova po celom Slovensku.“
V inom prípade však ich „sanitárna služba“ vtedajších podivných ekonomických aktivít rôznych podnikavcov zabrala úspešne. Na súd sa v roku 1999 dostal prípad dvoch podnikateľov, ktorých „diničovci“ vydierali pre ich privatizačné podvody. Takto namiesto štátu získali od podvodníkov sedem miliónov korún, luxusné auto a značkovú motorku Harley Davidson.
(...)
V poslednej chvíli
Eduard Dinič (...) musel tušiť, že po rokoch beztrestnosti bezstarostná jazda končí, a ak včas nevystúpi, bude to mať pre neho fatálne následky. A aj sa o to pokúsil. Ivan Ivanovič Miško o tom SME povedal: „Hovoril som krátko pred smrťou Edkovi (Diničovi), aby splnomocnil na svoj majetok iné osoby a odišiel zo Slovenska.“
Dinič sa rozhodol stiahnuť do svojej vily vo Francúzsku. Deň pred odchodom však neodolal pozvaniu na tenisový zápas v areáli Zlaté piesky v Bratislave. Bol posledným v jeho živote. Mal ho tam vylákať práve Miško.
V sobotu dňa 9. mája 1998 pred ôsmou večer pri odchode z kurtov pod nohami tridsaťštyriročného Eduarda Diniča vybuchlo asi desať kilogramov trhaviny, ktorá bola ukrytá pod dlaždicou na chodníku k bránke na ulicu. Nástražný systém niekto odpálil diaľkovo. Explózia vytvorila niekoľkometrový kráter a telo rozmetala do vzdialenosti až stopäťdesiat metrov. Torzo tela preletelo cez vnútorný plot a dopadlo na kurty.
Správu o explózii na Zlatých pieskoch priniesla Pravda na prvej strane ako hlavný článok vydania.
„Keď to vybuchlo, myslel som, že je koniec sveta. Videl som trup bez hlavy, ktorý dopadol na kurty. Ešte sto metrov od miesta výbuchu sa našla ruka. Som na všeličo zvyknutý, ale keď som to videl, hneď som si musel ísť kúpiť pollitrovku borovičky,“ opísal vtedy udalosť pre noviny nemenovaný svedok.
Keď Dinič hral tenis, stála ochranka okolo kurtu. Po zápase sa dobre zabával v spoločnosti, kde bolo aj viacero mladých žien. Spolu s ním mala ísť k autu aj jeho milenka, ale tá sa v poslednej chvíli „zázračne“ vrátila. Na kurty, ktoré Dinič pravidelne navštevoval, ho vraj vylákal práve šéf ukrajinskej mafie Ivan Miško, muž, u ktorého pracoval Oleg T., obvinený neskôr z vraždy exministra hospodárstva Jána Duckého. Podľa televízneho dokumentu VTV z júna 1999 sa mala ukrajinská mafia podieľať aj na masovej vražde v Dunajskej Strede, aj na už spomínanej kauze TV Markíza. Dokument VTV konštatuje, že s riaditeľom TV Markíza Pavlom Ruskom a s jeho Ukrajincami (robili mu ochranku) nie je niečo v poriadku. Práve cez Ivana Miška mali blízko aj k Diničovcom.
Policajný pyrotechnik Miloslav Gona, ktorý bol privolaný na miesto činu, povedal novinárom, že páchateľ musel striehnuť z pozície, kde mal dobrý výhľad. Nálož mohol odpáliť napríklad pagerom, systémom na diaľkové otváranie garáže, prípadne mobilným telefónom, tie však v tom čase ešte neboli veľmi rozšírené.
„Otázkou stále zostáva, kedy a ako tam výbušninu umiestnili. Muselo to totiž byť minimálne meter pod zemou, takže tam zrejme prebiehali práce väčšieho rozsahu. Žeby si to nikto nevšimol?“ čudoval sa expert.
Naozaj je pozoruhodné, aký premyslený útok to bol. Nálož bola v pevnom kovovom valci umiestnená tak, že tým, čo odchádzali s Diničom (mali to byť ešte dve slečny?), sa okrem krátkodobého ohlušenia nič vážnejšie nestalo. Pomníček tejto udalosti je pri vchode do tenisového areálu dodnes. A odvtedy tam už nie sú ani dlaždice, ale celý chodník je vybetónovaný.
Ivan I. Miško o zavraždení Eduarda Diniča SME povedal:
„Zomrel preto, lebo žil, ako žil, a robil, čo robil.“
(...)
Keď odchádza kapela
V podsvetí platí, že keď skončí boss a nezanechal včas nástupcu, končia aj ostatní hráči. Tí najbližší zväčša rovnako zle ako on, tí šťastnejší prebehnú k víťazovi. Tretie riešenie prakticky nie je. V mafii sa do dôchodku nechodí. Aj preto novým členom talianskej Camorry hovoria – živé mŕtvoly. O ich životnosti si nerobia ilúzie
Takmer presne rok po Robertovi Diničovi, dňa 20. októbra 1999, neznámy páchateľ zavraždil v Bratislave na Bagarovej ulici podnikateľa Romana Deáka devätnástimi strelami z dvoch pištolí.
Deák bol oficiálne majiteľom stavebnej firmy, ale týždeň pred smrťou ho zadržali pre podozrenie z vydierania. Išlo o medializovaný prípad vydierania bratislavského podnikateľa Martina Suchára, ktorý mal v minulosti skupine bratov Diničovcov zaplatiť podľa polície viac ako sedem miliónov korún za prekazený obchod s „bratislavskou slepičárnou“. Sudca však zamietol návrh prokuratúry na vzatie Deáka do vyšetrovacej väzby. Práve pobyt za mrežami mu tak mohol zachrániť život.
Nedobrovoľným svedkom vraždy sa stala vtedy známa televízna moderátorka a neskôr notorická sexbomba Zuzana Belohorcová, keďže neznámy strelec začal paľbu vo chvíli, keď s Deákom kráčali k jeho čiernemu Mercedesu ML 430. Táto drastická skúsenosť ju však neodradila od toho, aby si podľa tvrdenia médií neskôr nepolepšila krátkodobým vzťahom k ďalšiemu mafiánskemu bossovi Jozefovi Svobodovi. Deák predtým chodil takmer tri roky s fitneskou Zorou Czoborovou.
Podľa článku Martiny Krajčírovej pre Plus 7 dní to nebol prvý pokus zlikvidovať Deáka. Jeden zo svojich mercedesov požičal akejsi priateľke. Keď prechádzala po Štefánikovej ulici v Bratislave, zablokovali ju dve autá a donútili zastaviť. V autách sedeli ozbrojení muži, ktorí však cez tmavé sklá nevideli na vodiča. Keď zistili omyl, okamžite vytiahli mobilné telefóny a po chvíli z miesta zmizli. Zrejme predpokladali, že auto šoféruje jeho majiteľ.
„Ak by tak naozaj bolo, Roman by bol mŕtvy už o niekoľko dní skôr,“ povedal pre Plus 7 dní otec zavraždeného.
„Nad hrobom som prisahala, že nebudem mať pokoj, pokiaľ sa nedozviem, kto a prečo ho zabil,“ vyhlásila pani Deáková pre Plus 7 dní. Jej ďalší syn Maroš dňa 7. decembra 1999 matke povedal, že v ten večer sa dozvie, kto zavraždil jeho brata Romana. Odvtedy je nezvestný. A aby to nebolo málo, senát Krajského súdu v Bratislave ho v septembri nasledujúceho roka odsúdil na štyri roky nepodmienečne za vydieranie cudzieho štátneho príslušníka Viktora B. žijúceho v Stropkove. Najskôr drevenou palicou, potom železnou tyčou v pivnici bližšie neurčeného domu pri Senci mu Maroš Deák s komplicmi vysvetľovali, že by mal zaplatiť 25 000 dolárov. Po zlomenine stehnovej kosti, rebier a ďalších zraneniach sľúbil, že sa vyplatí a to aj 18. júla 1997 urobil. A je celkom možné, že pani Deáková by dnes bola radšej, keby jej druhý podarený syn sedel radšej v base, než aby v neistote riešila ďalšiu trpkú otázku – kto a prečo jej druhého syna „znezvestnil“?
Kontakty Deákovcov a Diničovcov sa potvrdili aj súdne osem rokov po smrti Romana Deáka rozsudkom Krajského súdu v Bratislave. Predsedníčka senátu Alžbeta Horváthová pre denník Pravda povedala:
„Skupina takzvaných Diničovcov existovala, to je nespochybniteľné.“
(...)
SÝKORA A SÝKORKY Miroslav Sýkora (1964 - 1997)
Miroslav Sýkora ako jeden z mála zakladateľov slovenskej mafie po roku 1989 bol vysokoškolsky vzdelaný (hoci nedoštudovaný) a nepatril medzi klasických svalnáčov. Na dráhu zločinu ho mal priviezť Šaňo Belovič, s ktorým chodili spolu na diplomatickú školu v Moskve a tam začali robiť prvé kšefty. Obaja boli synmi diplomatov a priživovali sa na dodávkach úzkoprofilových potravín do Československého domu. Tam začali ich prvé kontakty s ruskou mafiou, ktorá vtedy mafiou ešte len začínala byť. Keď ich vyhodili zo štúdií, vrátili sa do Bratislavy. Tam vytvorili hlavné jadro nového organizovaného zločinu v Bratislave v zostave: Belovič, Sýkora, Takáč.
Pôvodne sa rozhodli zaobísť bez účasti Rusov, ale Sýkora napriek tomu preferoval kooperáciu s nimi. Belovič bol proti tomu a vyčítal Sýkorovi, že takéto kontakty aktívne vyhľadáva. Zdá sa, že práve preto musel zmiznúť, a podľa všetkého toto bola prvá (ešte však skrytá) poprava v podsvetí. Isté však je, že po násilnej smrti Beloviča sa skupina rozdelila na tzv. sýkorky a takáčovcov.
Sýkora navonok pokračoval ako študent novinárstva. Štúdium žurnalistiky ho však veľmi nebavilo a po treťom ročníku z vysokej školy dobrovoľne odišiel. Spolužiaci si ho pamätajú ako usmievavého muža, ktorý ich v každej situácii ochraňoval.
„Keď sme ho stretávali v Danube na káve, nikomu ešte nenapadlo, že je mafián,“ povedala jeho spolužiačka denníku SME. „Vtedy to medzi študentmi, pochádzajúcimi z bratislavských rodín, vyzeralo tak, že všetci mali peniaze – nikomu teda nenapadlo, že Miro ich má o čosi viac.“
Sýkora patril odjakživa medzi takzvanú bratislavskú zlatú mládež.
„Nechodil ani na študentské brigády. Hovorieval, že nebude šaškovať pri manuálnej robote.“
Manželka Eva, s ktorou má dve deti, na Sýkoru nespomína práve v dobrom. Vraj sa o nich veľmi nestaral. Spolužiačka: „Zato sa staral o akéhosi chalana z ulice. Zobral si ho pod ochrannú ruku – platil jemu aj jeho mame účty, kupoval mu oblečenie, dával peniaze. Nešlo o nejakého intelektuála, bol mu však nadovšetko oddaný. Bol taký Mirov prívesok.“
Sýkora mal ako nadpriemerne inteligentný vodca v podsvetí prirodzenú autoritu. Jeho veľká kariéra sa začala po násilnej smrti Danišovcov. Spolu s Petrom Steinhübelom patril medzi tzv. ekonómov organizovaného zločinu v porevolučnom Československu. Hoci Sýkora pôsobil navonok skôr sympaticky, bol jedným z najnekompromisnejších bossov podsvetia. Jeho ľudia mali v agende všetko – od výpalníctva cez veľké krádeže až po niekoľkonásobné vraždy. Boli najobávanejšími členmi podsvetia.
Po získaní prvotného kapitálu ako prví oficiálne priznali svoje firmy. Dnes sú predstavitelia podsvetia už opatrnejší – prepisujú ich na iné osoby, tie nesmú byť na prvý ani na druhý pohľad spájané s týmto prostredím. Ide o ľudí, u ktorých nemožno vysledovať finančné toky peňazí oboma smermi bez podrobného skúmania. Sýkora si však pre takéto záležitosti vtedy ťažkú hlavu nerobil. O privatizáciu veľkých firiem začal mať záujem až v roku 1996. Zato šiel hneď po tých najjagavejších zlatých vajciach a patril k horúcim kandidátom na kúpu jednej zo štvorice vtedajších bankových inštitúcií na Slovensku.
Aktivity muža, ktorého šéf ukrajinskej mafie vyhlásil za svojho syna, nepoznali hraníc.
(...)
Nedokonaná poprava a jej následky
Výsledkom sporu Sýkoru a Križanoviča bola streľba na Sliačskej ulici v decembri 1996, pri ktorej Duran (Križanovič) utrpel zranenia. Zranenému sa však podarilo ujsť. V bratislavskej nemocnici na Kramároch mu vtedy lekári museli amputovať nohu. Neskôr sa opakovane vyjadril, že Sýkorovi sa pomstí. A cítil sa na to dosť silný, pretože v tom čase už tajne pracoval pre Černáka.
Sýkora sa medzitým dostal do problémov aj pre stupňujúce sa nároky, ktoré uplatňoval voči vysokopostaveným činiteľom vtedajších štátnych orgánov ako odmenu za mafiánske služby a mlčanie. Na jeho smrti teda mal záujem nielen bývalý komplic, aj oveľa silnejší hráči. A tí ho mohli povzbudiť k činu.
Dva mesiace pred jeho smrťou niekto na Sýkoru strieľal z odstreľovacej pušky. Omylom však postrelil nevinného suseda. Sýkora odvtedy žil pri sprísnených bezpečnostných opatreniach. Zriedka sa zdržiaval na verejnosti za bieleho dňa a na schôdzky chodieval v sprievode početnej ochranky. Aj jeho bývalá spolužiačka z vysokej školy pripúšťa, že krátko pred smrťou už nikomu neveril:
„Akoby vtedy nemal kamarátov. Keď sme niekedy prišli do hotela Danube a stretli ho tam, vždy sa neskutočne potešil a popozýval nás. Vedel, že nám môže veriť – boli sme len jeho dávni kamaráti zo školy.“
Ale 6. februára 1997 odložil všetku opatrnosť. Pravdepodobne ho na stretnutie vylákala osoba, ktorej dôveroval. Sprevádzal ho iba jeho ochrankár a vodič Ivan R., obaja boli neozbrojení. Osudná schôdzka so smrťou sa odohrala na pravé poludnie na parkovisku pred bratislavským hotelom Holiday Inn na Bajkalskej ulici. Krátko po príchode sa Sýkora s ochrankárom dostali do paľby neznámych útočníkov. Ešte sa stihli rozbehnúť smerom k Holiday Inn a takmer tam našli úkryt. Pred očami hotelových hostí ich však prenasledovatelia dostihli. Povzbudzovali sa pritom po slovensky výkrikmi „Už ho doraz!“. Po strelách zo samopalu a brokovnice ostal na zemi ležať jeden mŕtvy a jeden ťažko zranený muž, kým strelci ušli v modrom dodávkovom aute. Obeťou bol Miroslav Sýkora a jeho ochrankár.
Môžeme sa len dohadovať, ako je možné, že človek, ktorý vedel, že je na odstrel a mal prostriedky chrániť sa, odrazu odložil všetku opatrnosť. V prípade takého chytrého zločinca, ako bol Sýkora, sa ponúka jedno z mála logických vysvetlení. Na stretnutie ho mohol vylákať len veľmi dôveryhodný činovník (už spomínaný námestník SIS Svěchota?) a ten namiesto seba poslal Duranových ľudí. Mnohé by mohol objasniť médiami nepomenovaný muž inej národnosti, ktorého ešte v ten istý deň našla polícia v Lamači v šoku s prestrelenými kolenami a dobodaného pri horiacom aute zn. Mercedes so záhrebskou štátnou poznávacou značkou. Že by on bol tou volavkou, na ktorú Sýkora doplatil? O osude toho muža však už nič viac nevieme. Isté je len to, že neprehovoril.
Pozoruhodné na tom tiež je, že niekto si trúfol strieľať za bieleho dňa na takom prehľadnom mieste, veď naň bol výhľad z kancelárií v budove vtedajšieho Zväzu spotrebných družstiev, kde boli desiatky svedkov. Ani naplánovať únikovú cestu nebolo jednoduché.
Oboch padlých v tejto mafiánskej bitke pochovali na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí. Na pravoslávnom pohrebnom obrade za tridsaťtriročným Miroslavom Sýkorom sa okrem najbližšej rodiny zúčastnilo aj niekoľko sto predstaviteľov podsvetia z celého Slovenska. Na znak smútku na priečelí jeho obľúbeného hotela Danube visela čierna zástava.
(...)
PETER STEINHÜBEL (1965-1999)
Peter Steinhübel alias Žaluď, alias Suchý, nebol typická „hlavohruď“ s vyholenou lebkou v drahej športovej súprave s teniskami a násilníckymi manierami. Na svoje „podnikateľské“ nápady však využíval celú škálu násilných, mafiánskych metód. Začínal ako nástrojár v Závodoch ťažkého strojárstva, jeho éra robotníka však trvala krátko. Na oko sa potom zamestnal ako domovník, ale rozhodol sa naozaj živiť ako vekslák.
(...)
Permanentne na muške
Doba dávala veľké šance tým, ktorí neuznávali žiadne pravidlá slušnosti a poctivosti. Ale aj medzi nimi sa prestúpenia ich vlastných pravidiel trestalo, a tak ku konfliktu súperiacich gangov nebolo nikdy ďaleko. Peter Steinhübel bol terčom piatich neúspešných atentátov. (...) Šiesty útok Žaluď neprežil. Napriek takmer dokonalej činnosti jeho osobnej ochranky, ktorú si školil z ľudí, ktorých veľmi dobre poznal, vražednému útoku nakoniec neunikol.
Rana z nemilosti
Večer 4. augusta 1999 prišiel Žaluď do objektu Bratislavských mraziarní, a. s., na Trenčianskej ulici, ktoré mu patrili. Priviezol sa na svojom Ferrari za dvanásť miliónov, za ním VW Golf s dvoma ochrankármi. Vrátnik Žaluďa vpustil cez garážovú bránu, ochranku cez rampu. Práve v čase, keď prestupoval do svojho opancierovaného mercedesu, sa ozval jediný výstrel. Ochranke vraj ešte stihol povedať:
„Hovoril som vám, že máte stáť blízko pri mne.“
Prvé indície smerovali k záveru, že ostreľovač na svoju obeť pravdepodobne číhal na niektorej zo striech podniku. Ako spresnil generál Ivor, vrah v skutočnosti strieľal z protiľahlého opusteného objektu bývalého podniku Milex. Asi sto metrov od pozície ostreľovača policajti našli smrtiacu zbraň – opakovaciu pušku značky Sauer and Sohn. V nábojovej komore bola ešte nábojnica a v zásobníku ďalšie dva dum-dum náboje.
Strela zasiahla Žaluďa do chrbta, tesne pod ochrannú vestu. Špeciálny projektil mu roztrhal črevá, pečeň a ďalšie vnútornosti. Išlo o strelu s poloplášťom. Aby mala čo najúčinnejší efekt, olovená špička sa obyčajne narezáva do kríža alebo sa do nej vyvŕta otvor a naplní sa ortuťou. Takto vystrelený projektil po náraze v tele blúdi a trhá, čo mu príde do cesty.
Peter Steinhübel alias Žaluď ťažkým zraneniam podľahol v ružinovskej nemocnici 5. augusta 1999, niekoľko minút po polnoci.
Polícia neskôr zistila, že guľová zbraň značky Sauer and Sohn s puškohľadom patrila občanovi Nemeckej spolkovej republiky Hansovi Jochenovi P., ktorý prišiel na Slovensko na poľovačku. Kým Hans spolu s priateľom, Rakúšanom Rolandom V. večeral 6. októbra 1998 v pohostinstve na Májovej ulici v bratislavskej Petržalke, ktosi mu ukradol terénne Mitsubishi Pajero. A v kufri auta bola budúca vražedná zbraň.
Spôsob, akým bol Žaluď zavraždený, svedčí o tom, že vrah dobre poznal zvyky svojej obete. Pri jej takmer dokonalej telesnej ochranke bolo možností, ako ho fyzicky zlikvidovať, naozaj veľmi málo. Možno aj preto vrah použil strelu dum-dum nielen s takzvaným trhacím efektom, ale aj s efektom definitívy, že obeť na stopercent neprežije. Podľa dostupných súvislostí sa ukazuje, že Žaluď vedel, kto mal záujem na jeho zavraždení.
(...)
KONIEC TROCH KRÁĽOV
Etapu hrôzy 90. rokov, keď bolo bratislavskú mafiu vidieť najviac, končia tri neblahé postavy – Takáč, Surovčík a Svoboda. Všetkých troch spájala spoločná zápasnícka minulosť. V tejto dekáde založili svoje „kariéry“ a ich záujmy sa vzájomne prekrývali. A hoci začínali súbežne s predošlými bossmi, predstavujú už novú vlnu organizovaného zločinu. Nesnažia sa na seba upozorniť demonštratívnymi prejavmi násilia a moci. Naopak, radi by sa s majetkom získaným kriminálnou činnosťou zaradili do spoločnosti. Pokiaľ možno čo najvyššie. Ale mafia nepozná odchod zo svojich radov z vlastnej vôle – a ešte k tomu všetkým na očiach. Aj preto sú na konci tejto kapitoly tri čerstvé hroby...
JÁN TAKÁČ (1966 - 2003)
Spolu so Sýkorom, Belovičom a ďalšími patril po roku 1989 k zakladateľom nového typu organizovaného zločinu v Bratislave. Na rozdiel od nich sa však držal skôr v úzadí. Verejnosť sa o ňom a jeho gangu dozvedá najviac, až keď im samým už ide o život. Nesnažia sa v osobnom živote predvádzať či na seba príliš upozorňovať. Naopak, teraz letí imidž prenasledovaného neviniatka.
Jeden z tzv. takáčovcov v auguste 2006 vystúpil dokonca v reportáži TV Markíza s názvom Mafián. V kruhu rodiny rozprával uvoľnene o živote za mrežami a pôsobení v podsvetí. Televíznu stanicu to stálo viac ako milión korún pokuty...
Takáč teda prežil búrlivé 90. roky aj tak, že nebol veľmi na očiach. V duchu mafiánskeho osudu však nie oveľa dlhšie než jeho predchodcovia, a predsa inak. On ani dvaja jeho nasledovníci v hodine smrti neboli obklopení ochrankou. Akoby verili, že ich sa už zákony mafie netýkajú...
Trochu iné podnikanie
Je povšimnutiahodné, že Ján Takáč nemal nijakú klasickú mafiánsku prezývku. Navonok to bol rozvedený otec dvoch detí, ktorý má brata. Podľa výpisu z obchodného registra podnikal veľmi pestro – poradenstvo v oblasti obchodu a služieb, nákup, predaj a prenájom nehnuteľností, vydavateľská, reklamná a sprostredkovateľská činnosť, poskytovanie úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov, pohostinská činnosť, realizácia finančných operácií… No a, čo je asi najdôležitejšie, „zabezpečenie ochrany majetku a osôb“ firmou pod obchodným menom Vallis, s. r. o. Založil ju v roku 1997 a po jeho smrti v roku 2004 jeho komplici, prezývaní „takáčovci“, vojdú v tejto činnosti do dejín boja proti organizovanému zločinu.
Polícia v máji 2004 vykonala mohutnú raziu v reštaurácii Pizza Amici. Prekvapila tam do päťdesiat „priateľov“ skupiny „takáčovcov“ a zadržala piatich údajných členov skupiny vtedy už zavraždeného podnikateľa Jána Takáča - Ľubomíra K. (1966), Karola L. (1967), Martina B. (1972), Gabriela Š. (1970) a Róberta K. (1968). Mužom zákona vtedy unikol Ľubomír K. (1966) a Patrik V. (1972). Dvaja z nich majú vysokoškolské vzdelanie, jeden dokonca právnické. Nový čas to komentoval slovami: „Piatich členov vrcholového manažmentu tejto partie bratislavského podsvetia policajti chytili...“
(...)
Takáčova druhá tvár
Na pohľad solídna podnikateľská povesť Jána Takáča dostáva trhliny, keď sa dozvedáme, že v roku 1998 bol trestne stíhaný za trestný čin lúpeže so zbraňou. Takto by asi na rokovania správny podnikateľ chodiť nemal. Takže nečudo, že čoskoro sa začalo o ňom hovoriť ako o šéfovi jednej z najsilnejších skupín bratislavského podsvetia.
Takáč bol úzko napojený na Surovčíka, a tým aj Svobodu. Ochranu Surovčíkových podnikov zabezpečovali práve „takáčovci“. A tam niekde je aj začiatok konca tohto mafiánskeho bossa.
Už tri roky pred konečným útokom, 27. marca 2000, na neho strieľali v známom bratislavskom bare Casey. Bolo to po hádke a guľka vtedy zasiahla jeho osobného strážcu do krku, hoci terčom bol vraj Takáč. Strelec Tibor V. skončil vo väzení.
Posledné dejstvo tohto životného príbehu sa odohralo 30. júla 2003 o pol šiestej popoludní na jednej z ulíc v bratislavskej štvrti Kramáre. Neznámy strelec vystrelil na tridsaťsedemročného Jána Takáča, ktorý práve nasadol do svojho luxusného terénneho mercedesa. Z približne pätnástich výstrelov desať zasiahlo chrbát, krk a hlavu obete. Muž bol na mieste mŕtvy.
(...)
JOZEF SUROVČÍK (1957 - 2003)
Podsvetie má prirodzenú základňu v podnikoch a baroch všetkých kategórií. Tam sa stretávajú, tam kujú plány, z tých najľahšie žijú, tam aj po sebe strieľajú. V tejto sfére v 90. rohoch kraľoval Jozef Surovčík. Len v Bratislave prevádzkoval spoločne s ďalším podnikateľom Ivom Ružičom viac ako desať reštauračných zariadení zvučného mena. Od populárnej diskotéky Laverna na Námestí SNP cez herňu Alfa Bingo v Petržalke až po reštaurácie Jadran a Astra v Ružinove.
Jeho meno figurovalo v Obchodnom registri v dvadsiatich piatich spoločnostiach s celou škálou podnikateľských aktivít: od prevádzkovania hazardných hier cez pohostinské služby až po rôzne poradenstvá. Spájali ho so skupinou tzv. takáčovcov, proti čomu sa vo verejných vyhláseniach vehementne bránil. V posledných rokoch života vyvíjal najmä legálnu činnosť. Pozoruhodné je aj to, že koncom roka 1999 podal trestné oznámenie proti častým zásahom kukláčov v jeho petržalskej reštaurácii Alfa.
„Načo sem toľkokrát posielajú kukláčov, keď to nemá žiaden efekt, iba taký, že poškodzujú našu povesť, odháňajú klientov, čím sa znižujú tržby a stráca zmysel nášho podnikania,“ povedal vtedy pre SME. Neskôr na to reagovala pre Život hovorkyňa bratislavskej polície Marta Bujňáková: „Niektorí majitelia sa sťažujú, že k nim priveľmi často chodia policajné kontroly. Mali by byť radi, lebo kam chodia policajti, tam nechodia kriminálne živly...“
Surovčík bol veľmi priateľský muž, ktorý sa rád zabával a navonok patril medzi najmenej konfliktných, ale zároveň veľmi rešpektovaných členov podsvetia. Podľa denníka SME mal kontakty nielen s ľuďmi z politiky a podnikania, ale aj zo šoubiznisu. Na súkromnej párty otvorenia jeho pubu v Ružinove boli prítomné viaceré známe osobnosti z tejto oblasti, rovnako na otvorení diskotéky Laverna. Podľa médií tam boli napríklad Peter Nagy i Darina Rolincová.
(...)
Základný kapitál získal Surovčík tým, že spustil sieť herní Bingo spolu so španielskymi partnermi, ktorých však nevyplatil. Jeho podniky ochraňovali „takáčovci“ aj „svobodovci“. V roku 2002 Surovčík súhlasil s prepísaním niektorých firiem Jozefa Svobodu na svoju osobu, čo znalci podsvetia považovali za osudový krok. Svoboda totiž údajne dlhoval veľké sumy osobám, ktoré majú vplyv v podsvetí. V rámci tejto transakcie prebral Surovčík aj podiel v spoločnosti Casino Forum, ktorá bola menšinovým vlastníkom pozemku pod vládnym hotelom Forum. Pozemok prepísal Svoboda na Jozefa Surovčíka preto, lebo vláda sa nemohla oficiálne dohodnúť o jeho kúpe s verejne známym mafiánom. Surovčík bol prijateľnejší. Hotel vláda po čase predala. Surovčíka a Svobodu spájala zápasnícka minulosť.
Obchodoval aj s alkoholom, dokonca bol spoluvlastníkom liehovaru. Surovčík mal mať podľa článku v časopise Život, odvolávajúcom sa na zdroje blízke podsvetiu, krátko pred smrťou vážny konflikt s obchodníkmi s alkoholom hovoriacimi po rusky.
(...)
V ústrety smrti
Pre túto garnitúru mafiánskych bossov je typické, že na rozdiel od svojich predchodcov z čias divokého začiatku kapitalizmu u nás, nechcú na seba upozorňovať a to ani okázalou ochrankou. A tak v to septembrové ráno – bol štvrtok 25. septembra 2003 – sa Jozef Surovčík vybral na červenom horskom bicykli so svojím labradorom na prechádzku popri Seneckých jazerách ako bežný smrteľník. Nič nenasvedčovalo, že by sa malo schyľovať k nejakej dráme. Muž si nijaké nebezpečie nepripúšťal, konal podľa zaužívaného denného programu a z rodinného domu vyrazil po ôsmej hodine.
O hodinu neskôr našiel okoloidúci údržbár z blízkeho hotela v jarku pri ceste dostrieľané telo muža. Na sebe mal tmavé rifle, tričko a tenisky. Vedľa neho sedel pes. Sedem zásahov z pištole ukončilo život Jozefa Surovčíka. Len tri mesiace po násilnej smrti Jána Takáča.
Ešte v ten deň sa na lesnej ceste v Horných Orešanoch pri Trnave našlo vyhorené auto značky Renault, ktoré pred niekoľkými rokmi ktosi ukradol v Českej republike. Klasický koniec únikového vozidla vrahov.
(...)
JOZEF SVOBODA (1956 - 2004)
Jozef Svoboda bol typickým príkladom bývalého aktívneho športovca, ktorý sa dal na krivé chodníčky. Ako zápasnícky šampión sa dobre poznal s Jozefom Surovčíkom a ďalšími. Na rozdiel od nich však športu zostal verný aj keď už začal byť považovaný za typického predstaviteľa takzvaných bielych golierov podsvetia. Do októbra 2002 bol predsedom Slovenského zápasníckeho zväzu. Po abdikácii ďalej pôsobil vo funkcii viceprezidenta Európskeho výboru zápasenia. V apríli 2004 na 25. Valnom zhromaždení Slovenského olympijského výboru ocenili jeho prácu v zápasníckom hnutí bronzovými kruhmi SOV.
Jozef Svoboda sa okrem zápasenia aktívne zapájal aj do futbalového hnutia. Do januára 2004 figuroval v dozornej rade Športového klubu Slovan Bratislava a bol aj členom výkonného výboru. Tento klub aj finančne dotoval a bol jeho vášnivým fanúšikom.
Ako bývalý reprezentant v zápasení ostal členom zápasníckeho klubu a istý čas chodieval denne do posilňovne vládneho hotela Forum, pod ktorým vlastnil časť pozemku.
(...)
Užitočné vzťahy
K blízkym priateľom Jozefa Svobodu patrili podľa médií napríklad podnikateľ Vladimír Poór, Alexander Rezeš či Jozef Majský.
(...)
Blízkymi vzťahmi so Svobodom sa netajili viacerí politici HZDS (...) prezident Ivan Gašparovič (...) o sponzorstve Svobodu a jeho osobných priateľských vzťahoch s ním pre Aktuálne.sk povedal:
„Keď tam títo ľudia nebudú, nebude ani futbal. A potom s nimi nebudem ani ja. Budem sedieť doma alebo v robote.“
Druhá strana mince
Pod touto spoločensky noblesnou fasádou žil Jozef Svoboda celkom iný život. Viedol skupinu, ktorú v podsvetí hlavného mesta považovali za najsilnejšiu. Na rozdiel od „sýkoriek“ či „takáčovcov“ jej aktivity boli o čosi premyslenejšie a menej násilné. Možno aj preto mal Svoboda v podsvetí rešpekt a uspel aj ako urovnávač sporov medzi znepriatelenými skupinami. Ochotne sa však priživil aj na obyčajnom výpalnom.
Príkladom poslúži istý podnikateľ, ktorý zarobil slušný kapitál v zahraničí a po rokoch cestovania sa rozhodol usadiť v rodnej Bratislave. Zrejme ho udal vlastný zamestnanec a tak sa stal terčom čudnej spoločnosti rusky hovoriacich mužov, ktorí si k nemu prisadali v kaviarni, aby mu lámanou slovenčinou vysvetlili, že má priveľa peňazí a mal by sa podeliť. Miestnych pomerov neznalý podnikateľ sa zveril so starosťami inému svojmu zamestnancovi, ktorý ho vzápätí odporučil pod „ochranu“ Svobodu. Ten ho z „priateľstva“ otravných Rusov, či Ukrajincov zbavil. Akurát, že podnikateľ musel teraz už naozaj platiť Svobodovi. Na Slovensku, po slovensky...
Osem rokov Dzurindovej vlády Svobodovým kšeftom neprialo tak, ako bol zvyknutý, a postupne sa začal dostávať do problémov. Podľa informácií SME Svoboda dokonca zanechal svojej žene dlhy, čo sama opakovane potvrdila. Pritom ho svojho času zaraďovali do tridsiatky miliardárov na Slovensku. Len Jozefovi Surovčíkovi mal podľa ich spoločných známych dlhovať 80 miliónov ako províziu za sprostredkovanie predaja pozemku pod hotelom Forum, ktorý Svoboda na Surovčíka fiktívne prepísal.
Svoboda sa teda so svojou druhou manželkou a synom pomaly pripravoval na ústup do bezpečia vily vo francúzskom Nice. To sa mu aj podarilo. Preto mnohých prekvapilo, že sa po vražde Jozefa Surovčíka vrátil a začal svoj majetok vymáhať späť exekúciou. Do Bratislavy prišiel údajne aj kvôli svojej svokre, ktorá bývala v dome v Podunajských Biskupiciach. V posledný deň jeho života mali ísť s manželkou Karin na obed do obľúbeného Rybárskeho cechu. Ešte predtým zašiel do stávkovej kancelárie v Podunajských Biskupiciach, kde si bol vyzdvihnúť výhru. Tá mu však už šťastie nepriniesla.
Záverečná, posledný známy boss Bratislavy odchádza
V pondelok 28. júna 2004 krátko pred pol dvanástou vyšiel Jozef Svoboda zo stávkovej kancelárie na Podunajskej ulici 28. Zazvonil mu mobil, ktorý odpútal jeho pozornosť. Nevšimol si teda dvoch nemaskovaných mužov, ktorí k nemu pristúpili odzadu a začali okamžite paľbu. Padlo celkove 17 rán, z toho tri do hlavy, ostatné do chrbta. Jozef Svoboda padá mŕtvy do kaluže krvi, páchatelia unikajú v tmavej dodávke. Konštatovanie polície: „Vražda bola profesionálna, nič neponechali na náhodu.“ Kuriózne bolo, že na miesto činu sa okrem obvyklých vyholených mužov podsvetia prišli pozrieť aj niektorí funkcionári bratislavského Slovana...
p. s. = po smrti
Dohady o Svobodových dlhoch sa potvrdili tou najdrastickejšou formou.
Podľa jeho druhej manželky ešte ležal v krvi na chodníku a už sa hlásili veritelia:
„Oni boli schopní snáď aj pri kondolencii povedať, koľko by tak odo mňa asi chceli…“
Niektorí sa neštítili vyhrážať dokonca únosom jej jediného syna. Sama dodáva:
„Mužovými rukami prešli stovky miliónov, tie peniaze zmizli zo sveta.
A ja mám teraz na krku zástupy veriteľov.“
A to je aj záverečný odkaz všetkých týchto vládcov podsvetia, ktorí na krátky čas závratne zbohatli, zanechali za sebou veľa krvi a nešťastia, aby rovnako neodvratne padli. Nič po nich neostáva - ani dielo, ani majetok, len nešťastné obete.
A medzi ne patrí neraz aj ich vlastná rodina…
(...)
Skratka do pekla
Poučenie z týchto osudov je v konečnom dôsledku, hoci paradoxne, nádejou pre celú spoločnosť. Áno, tí, čo porušujú jej pravidlá, získavajú dočasný náskok proti všetkým, čo sa v živote riadia zákonmi. Lenže naozaj len dočasne. Ani najväčšie peniaze, moc, brutálne metódy či užitočné kontakty im nepomôžu pred pozoruhodnou dôslednosťou osudu.
Život mimo zákona funguje ako bájka o šagrénovej koži.
Každé želanie zdanlivo bez problémov plní, ale zároveň tým privoláva neodvratný koniec. Nebolo mocnejšieho muža tejto planéty, ako bol narkobarón Pablo Escóbar. Nakoniec sa na úteku skrýval u svojej tety sám, s jedným ochrankárom. A aj ten ho opustil, keď ich obkľúčilo policajné komando, ktoré Escóbara dostalo.
Veľký ruský boss Zacharov, zvaný Holič, sa na mafiánsky „dôchodok“ stiahol do vily vybudovanej ako pevnosť - dvojmetrový betónový plot, bezpečnostné kamery a alarm, nepriestrelné sklá, k tomu v pivnici zásoby zbraní a peňazí, dokonca aj tajná úniková chodba ako posledná šanca. Ale keď si preňho prišlo policajné komando, dostali ho za pár minút. Zomrel v Lafertovskej väzobnej nemocnici na srdcový záchvat vo veku päťdesiatosem rokov a do poslednej chvíle sa pýtal svojich vyšetrovateľov:
„To vás platia už tak dobre, že sa odtiaľto nevyplatím?“
Najvyšší a najmocnejší bossovia ruskej mafie odchádzali v 90. rokoch jeden za druhým s takou neúprosnosťou, až vznikla legenda - podľa nej ruský štát financuje tajné komando, ktoré ich v mene štátu likviduje. Nič také nebolo potrebné. Veď obdobné, takmer úplné „vyhynutie“ prvých bossov sa zopakovalo aj u nás a v ďalších postkomunistických krajinách ešte skôr, než sa štát zmohol na účinnejšiu akciu.
Mafiánsky osud pripomína až antické podobenstvo.
Je to skratka, ktorá skracuje aj život toho, čo sa na ňu dal.
Táto nedovolená skratka ku šťastiu nevedie…
koniec
© Gustáv Murín, 2008
© Albert Marenčin Vydavateľstvo PT, spol. s r.o.
(úryvky zverejnený so súhlasom autora aj vydavateľa)
0 komentárov:
Zverejnenie komentára