Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

0
V roku 2016, na jar, uplynulo 60 rokov od otvorenia Poštového úradu v novostavbe na Čachtickej ulici v Rači. Niekoľko mojich spomienok na starú a novú poštu v Rači.

Náš otec sa v mladosti zamestnal na Slovenskej pošte a pôsobil tam až do dôchodku. Neraz nám rozprával z histórie o veciach, na ktoré sme mali v detstve plno otázok.

Že niekedy veľmi, veľmi dávno sa správy prenášali ohňom založeným na vŕškoch, či dymom, zvukmi hlásnických trúb, bubnov alebo píšťal.

Správy prepravovali bežci a jazdci na koni. Pre šľachtu a cechy boli sluhovia a kráľovský dvor mal na rýchlu prepravu správ kuriérov aj holubov. Neskôr zriaďovali poštové linky medzi dôležitými mestami v krajine.

Mária Terézia a Jozef II. pri reforme poštovej služby v krajine zaviedli prepravu zásielok aj osôb špeciálnymi kočmi, ktoré ťahali koníky.

Začali sa používať poštové schránky, vynašli telegraf, telefón, na listoch sa objavili prvé poštové známky a každá mala guľatú pečiatku poštovej služobne, v ktorej bol list podaný. Z takejto pečiatky sa dalo všeličo vyčítať. Napríklad pri ktorej priehradke zásielku adresát podával, na ktorom Poštovom úrade, asi o koľkej hodine.

Poštové zásielky sa neskôr začali prepravovať železnicou, aj lietadlami, do ďalekých zámorských krajín i lodnou dopravou. Medzi dôležitými inštitúciami v budovách i medzi nimi bola zriadená vraj potrubná pošta, ktorou prepravovali zásielky prostredníctvom pneumatického potrubia rýchlosťou aj 56 km/hod. (potrubie bolo vraj 2 m pod zemou).

Začiatkom 20. storočia začala fungovať aj preprava balíkov. Bola stanovená váha, preto pri podaní musel byť balík odvážený. Ľudia prepravovali všeličo, všakovaké škatule, vianočné stromčeky, demižóny s vínom so zapečatenými zavoskovanými štupľami, aj prázdne, živé zvieratá, morky, husi, kačky, sliepky pozašívané v prútených košoch, iba hlavy im trčali, tiež zajace, tiež v klietkach poštové holuby, aj psíkov. V poštovej služobni, či počas cesty ich zriadenci museli kŕmiť a napájať vodou. Aj mŕtve nezabalené len tak, bažanty a divé králiky, prepelice, na packe drôtikom primontovaným drievkom s napísanou adresou odosielateľa aj adresáta s tintovou ceruzkou.

V čase našich otázok bol náš otec Ondrej Beňa prednosta Poštového úradu, ktorého sídlo bolo na Detvianskej ulici v rodinnom dome rodiny Danielovičovej. Bol to rok 1953, rok výmeny peňazí. My sme bývali na začiatku ul. Pri vinohradoch. V úrade boli dve priehradky, peňažná a kumulovaná listová, balíková (s váhou), obsluhou manuálneho telefónneho a telegrafného prepojovača. V tom čase bolo málo účastníkov, ktorí mali telefónu stanicu v obchodoch, u lekárov, na VB, MÚ, v školách a tí, ktorí pracovali v správe na vyšších miestach. Doručovatelia sa starali o doručovanie zásielok. Pamätám si na manželov Vrbových z Výhonskej ulice, ktorí zabezpečovali práve prepravu balíkov a poštových vriec so zásielkami zo železničnej stanice v Rači, ktoré tam z vlakovej pošty vyložili. Prepravovali ich v drevenej dvojkolesovej káre s vyššími bočnicami, ťahali ju ručne zo stanice každé ráno do vŕška po Detvianskej ulici až k Poštovému úradu. Poštové zásielky potom podelili na ďalšie doručenie v dedine. S károu večer aj späť na stanicu k vlaku, s vrecami zásielok posielanými od ľudí z Rače do sveta.


Poštový úrad sa nachádzal vedľa Slovenskej sporiteľne poniže kina Nádej

Na jar v r. 1956 sa dokončievala stavba novej budovy pošty s dvomi bytmi na I. poschodí, na Čachtickej ul. v Rači s novou automatickou ústredňou. Otec obdržal výmer od jedného z bytov, ako budúci prednosta nového Poštového úradu. Druhý výmer, budúci vedúci ústredne, ktorý ju s kolegami zapájal. No stavba nebola ešte skolaudovaná a náhodou sa dozvedel, že o byt má záujem niekto „zhora“. Keď nechce o byt prísť, mal by sa vraj s rodinou nasťahovať.

A tak sa stalo, že jedného dňa nad ránom prišlo do dvora nákladné auto a priatelia našich nám pomáhali so sťahovaním. Byty ešte neboli dokončené, maliari natierali okná, dvere, schodište bolo iba zo surového betónu bez zábradlia. Dvere i okná boli v miestnostiach poukladané na drevených kozách a schli. Náš nábytok poukladali ako sa dalo a ráno, keď maliari nastúpili do práce, neverili vlastným očiam. No v byte bez okien v chladnú jar sme všetci ochoreli a naši uprosili maliarov, aby aspoň jednu z izieb ukončili. Tak sa aj stalo, o dva týždne sa podobne nad ránom nasťahoval s rodinou aj budúci vedúci ústredne.

Schodište majstri dokončili a prišiel náš prvý hosť. Neklopal, nezvonil, dvere si sám otvoril, boli sme všetci prekvapení, bol to Arak. Vlčiak, o ktorého sme sa dovtedy starali. Ľahol si pod stôl, poležal si, pohladkali sme ho, niečím ponúkli, pooblizoval nás a pobral sa domov. Nik mu cestu k nám neukázal, kam sme sa presťahovali zo starej Rače. Arak nás navštevoval raz za týždeň, pokiaľ nezostarol. Vždy sme sa mu potešili. O tomto milom vlčiakovi som napísala spomienku v Popreplietaných spomienkach pod názvom „Arak sa vracia“.

 Nová budova pošty na Čachtickej ulici: vľavo automatická ústredňa, vpravo Poštový úrad, na poschodí byty

Z izby i z kuchyne sme mali jedinečný výhľad na vinice a práve na jar, keď začínali kvitnúť stromy a zelenali sa vinohrady, boli z nich krásne farebné perzské koberce. I v zime mal výhľad svoje čaro. Zmenil sa, keď sa začalo koncom 68. či 69. roku s výstavbou nového sídliska Barónka, za poštou pribudla nová ulica Kubačova.

Čachtická ulica bola tichá ulica, deti sa hrali na ulici bez strachu, do obdobia 1966, kedy začala premávať električka č. 5.
 


Brat mal 10 rokov a do školy na skok, pretože obe školy sú oproti pošte. Ja som už chodila do Krasňan. Tešili sme sa najmä z pohodlia kúpeľne a WC. Za budovou Pošty sme mali každý kúsok záhradky, chovali sme tam sliepky a brat sa staral o zajace.

Po skolaudovaní bolo slávnostné otvorenie Poštového úradu. Obyvatelia Rače si mohli pochvaľovať dvojzmennú prevádzku pri priehradkách listová, peňažná aj telegrafná-telefónna, pribudli i zamestnanci na doručovanie. Vo vstupnej časti boli nainštalované drevené „PO Boxy“ na kľúč, s číslami. Zamestnanci niektorých podnikov, ktoré vlastnili box, si vyberali zásielky z PO Boxu. V pravej časti budovy bol veľký priestor pre obyvateľov s prístupom k preskleným priehradkám.

V ľavej časti budovy bola ústredňa, po jej dokončení sa začalo húfne zriaďovanie telefónnych staníc a v Rači zavládla automatika.

Z dvorovej časti bol vchod do balíkového skladu. Na plošinu vykladali zriadenci vrecia so zásielkami aj balíky. Vozili ich už v krytých autách z Hlavnej pošty z centra Bratislavy. Na Pošte sa kontrolovali podľa dodacích zoznamov a odovzdávali na ďalšie spracovanie.

V úvode som spomínala, že v tom čase posielali poštou i živé zvieratá. Niekedy sa stalo, že avízo o takejto zásielke bolo adresátovi doručené, no zásielku si prišiel prevziať až o dva-tri dni. Pošta bola síce otvorená aj v sobotu aj v nedeľu doobeda, no zvieratká si nik nevyzdvihol. S otcom a bratom sme sa radi o ne postarali. Keď pri koši už vo vrecúšku nemali pribaleného zrna (počas cesty ho zriadenci na kŕmenie zvieraťa minuli), brat ich dokŕmil zrnom, čo dával našim zajacom alebo sliepkam.

Raz sa stalo, že takto ostali v balíkovom sklade dva páry poštových holubov počas víkendu. S bratom sme im vymieňali čerstvú vodu, krmiva mali dosť, bolo pripevnené v konopnom vrecku na klietke. Otec nám vysvetlil, že poštové holuby stoja veľmi veľa peňazí, aby sme dali pozor a odišiel do svojej kancelárie spokojný, že sa na nás už môže spoľahnúť a práve vtedy nám vyleteli z klietky do miestnosti balíkového skladu. Našťastie ich brat úspešne pochytal, bol zručný, naučil sa to s holubmi počas prázdnin u starých rodičov. No inak sme vodu nevedeli do nádobky dostať. Pamätám sa, že klietka išla celkom ľahučko otvoriť takou závorkou zaistenou drôtom. Adresát si ich vraj kúpil na dobierku od chovateľa v severných Čechách, takže prekonali dlhú cestu.

Počas môjho života s našimi na pošte som si všímala aj novú techniku, ktorá rokmi pomaly napredovala a dostávala sa aj k zamestnancom k poštovým priehradkám. Pribudol stroj Frankotyp, navolila sa tam páčkami suma za známku, ktorá zodpovedala váhe zásielky, či zohľadnená suma, ak adresa bola pre cudzinu. List sa vložil do stroja, zatočilo sa kľukou a stroj vyrazil odtlačok známky so sumou, ktorú má odosielateľ zaplatiť, aj s pečiatkou pošty. Stroj si zaznamenával každú ofrankovanú sumu a pri záverečnej uzávierke sa výsledná suma musela zohľadniť v pokladni. Paginovacie stroje sa vtedy používali pri príjme Športky a Sasky.

Dávnejšie na spočítavanie súm na dokladoch pri dennej uzávierke sa využívala pamäť. Neskôr pribudli manuálne sčítacie stroje, čierne „Consuly“, na ktorých boli čísla, páčky a kľuka, ktorou sa páčkami navolené sumy spočítali. Neviem ale, či si to dobre pamätám, potom nastúpili mohutné Zety s papierovými páskami, dalo sa skontrolovať, čo bolo natypované do stroja s dokladom. Tento systém si pracovníčky pochvaľovali. Na prenos dát pribudli nové stroje, „ďalekopisy“, takto sa pribúdaním novej techniky postupne zlepšovali podmienky pracovníkom pošty aj telekomunikácií. Pamätali aj na doručovateľov, na Poštový úrad pridelilo šéfstvo novú motorku – moped, pre rýchle doručenie telegramov a iných urgentných zásielok.

V Rači dobre prosperovala Telovýchovná jednota Lokomotíva Rača, otec bol členom Turistického oddielu a vo voľnom čase sa venoval mladým, špeciálne pre orientačný beh. Zúčastňovali sa na pretekoch po celej republike a zastupovali TJ. Mali za sebou niekoľko víťazstiev, aj on sám sa zúčastnil úspešne niekoľkých medzinárodných pretekov. V sedemdesiatych rokoch bol jedným z usporiadateľov medzinárodných pretekov v orientačnom behu v Rači.


Keď bol v dobrej kondícii, smiali sme sa mu doma, či sa nechce vrátiť do čias, keď správy doručovali bežci a čo tak založiť si oddiel bežcov so správami???? (Ani koníka nepotrebuješ, taký si rýchly.) Žartovne nám hrozil.

V spomienkach si so súrodencami často pripomíname tie časy, aký ohromný pokrok od toho obdobia nastúpil v poštových a telekomunikačných službách......... i nám k neuvereniu.

Isteže som smiešna pri mojich vnúčatách, keď si spomínam na môj telefón z boxovej škatuľky a konopného špagátu, keď teraz majú deti mobil a v ňom všelijaké hry, internet, fotoaparát, kalkulačku, e-knihy a čo ja viem čo ešte????

Toľko z mojich spomienok.
 

Na jar v r. 2016 ubehlo 20 rokov, čo nás opustil. Správu o rekonštrukcii poštovej budovy mu doručili iste „nebeskou poštou“.
 

0 komentárov:

Zverejnenie komentára