Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

16.1.19
0
Fašiangy, Turíce, Veľká noc príde,
kto nemá kožucha, zima mu bude...

Aj bola, aj je, lenže v rôznych lokalitách Slovenska rôzna. Kým severné a hornaté kraje sa ešte stále babušia do mäkkej snehovej periny, pod ľadom spia mnohé potoky a rybníky, my, čo bývame južnejšie, sme si nedávne vianočné aj novoročné sviatky príliš „romanticky – snežne“ neužili (len sme určite s istou dávkou nostalgie vnímali z denných predpovedí počasia na rôznych televíznych kanáloch, aká vie byť biela zima čarovná – veď takú si ju pamätáme z detských rokov...). Zato rôznych spoločenských stretnutí – posedení, zábav, bálov, karnevalov... až do tzv. „škaredej stredy“ býva ich, ejha, neúrekom! A dobrých jedál?! „Koľko hrdlo ráči!“ nájdeme prípoviedku v mnohých ľudových rozprávkach, ale aj v Salernskej škole zdravia z 12. storočia, kde sa píše: „V zime, čo sa iste páči, jesť možno, čo hrdlo ráči.“ Treba však čítať aj ďalej, lebo dobré rady pokračujú: „Po jedle zas dodrž radu: Neľahni si, no na vzduchu prejdi sa, tak spevnieš v duchu.“




Serenáda v bielom

Kráča slnko bielou horou
Jeho stopy na snehu
kreslia v mape sivých tieňov
rozprávkovú nemohru.

Stúpa slnko čoraz vyššie
Objíma sa s oblohou
Biele ticho zanecháva
zapletá ho do stromov.

Potom lúče zabrnkajú
na halúzkach jasné tóny
Spievaj, hora, chorál zimy -
pridaj zvuky, kontruj tieňmi!

Zapletá sa do konárov
tichá biela muzika –
Píska si ju zimný vetrík,
aj do srdca preniká –

Kráča slnko bielou horou
a ja za ním, a ja s ním!
Kým sa súmrak dotkne stromov,
srdce slasťou naplním.
D. L.


0 komentárov:

Zverejnenie komentára