Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

15.12.17
0
Bolo to 9. septembra 1944.

Prišli sme z dediny z nákupu, lebo sme bývali pri horách, a síce na Ružovom vrchu alebo známejšie povedané na Komandlovskom vŕšku. Ja som síce musel ísť do práce, a moja manželka Mária Mičunková chcela uspať naše roztomilé trojročné dieťa menom Alica Mária Mičunková, ktoré nemalo o spánku ani poňatia.

Medzitým prišla pani Peštová, ktorá nám bola susedka vo vinohrade, a požiadala moju manželku, keby jej prišla pomáhať oberať hrušky. Moja manželka nebola nikdy záhaľčivá a bola ochotná jej pomôcť a dieťa nechala doma v posteli, lebo si bola istá, že sú doma ešte staršie deti, a to Vojtech trinásťročný a Jarko sedemročný. Títo dvaja chlapci chodievali kozy pásavať. Keď prišli zo školy, tak i tento krát išli s kozami do hôr na miesto, ktoré sme mali zakúpené po niekoľko rokov pre tieto kozy.

Medzitým sa stala taká katastrofa pre nás, že Alicka zostala doma sama.


Mrštná Alica zoskočila z postele v košeli, zobrala si so sebou svoje topánočky a prišla k mojej matke a prosila ju „Babičko, obujte ma!“. Matka táto volala sa Kristína Mičunková. Ona ju obula a povedala, že ide k mamičke do Peštového vinohradu. Potom chytila dieťa a dala ho k susedom na chodník, poneváč sme mali včely, ktorých sa Alica veľmi bála. Samozrejme, z poučenia ich injekcií.

Alica, ktorá nie jedon ráz bola už i sama v tomto vinohrade, šla za mojou drahou ženuškou, ktorú však v Peštovom vinohrade nenašla. To sa jej stalo osudným, lebo pravdepodobne malá Alicka išla len po búdu. A tak svoju maminku nenašla, lebo maminka bola až na spodku vinohradu.

Alicka sa teda jednoducho vybrala domov. Keď prišla domov, tu nenašla už ani moju matku, ani Zdenku, preto išla jednoducho za Jarkom a Vojkom do hôr, a tam zablúdila. Neni div, že zablúdila, lebo nemala ešte 3 roky. Keď tam aj niekoľko ráz bola s tými chlapcami, alebo s manželkou, nevedela sa orientovať v tejto hore. Keby Jarko a Vojko boli pásli na tom mieste, kde niekoľko ráz bola s nimi, nemohlo by dojdit k tomu stratenému osudu, ktorý nás tak strašne začal trápiť.

No však týmto mojim pasákom som nadával, prečo nepásli tam, kde pásavali. Ale samozrejme na tom mieste sa už pásť nedalo. Oni pásli v dedkovom táli. Tentoraz to je rovno komandlovského a Alinka išla napravo, o čom sme ešte v tom čase nevedeli. Až pozdejšie sme to tak vyšetrili.

Keď moja žena prišla od susedov, ešte dieťa nehľadala, myslela, že je s chlapcami v horách. Až prišli chlapci z hôr asi o 5 hodinách, pýtala sa, kde je Alicka, ale Alicky nebolo. Začala moja manželka kričať, volať a behať sem-tam po všetkých komandlovských vinohradoch.

V ten deň som robil od jednej do ôsmej večer. Práve som prišiel do dediny a stavil som sa na 2 deci vína. Ešte som nezaplatil, keď za mnou pribehla moja žena.

„Ty sa tu bavíš a my nemáme Alinky!!!“ s plačúcim hlasom ledva vyriekla.

No ja som viac nepotreboval, lebo naše dievčatko som miloval nadovšetko, ako oko v hlave. Utekal som aj s mojou manželkou na notársky úrad požiadať o rozhlas pána komisára. Tam už nebolo nikoho, lebo bolo už 8 hodín večer aj desať minút. Ale pán vedúci ešte pilne pracoval v svojej pracovni. Tak som mu vec dôkladne vyrozprával a on bol ochotný mňa odporučiť komisárovi, ku ktorému som utekal aj so starším synkom Vojkom.

Komisár práve večeral a zdelil mi, že príde, len sa navečeria. Onedlho aj prišiel.

Pán vedúci notár napísal mimoriadnu vyhlášku takto:

Mimoriadna vyhláška.

Štefan Mičunek hľadá niekde zablúdilé dieťa,
dievčatko 3-ročné menom Alica Mičunková.
Kto by o tomto niečo vedel,
nech ihneď doporučí rodičom...!!!


Skladal to otec Štefan Mičunek,
keď mu bolo teskno za Alicku

Prepisoval Vojtech Mičunek,
 najstarší syn Štefana Mičunka


Pamiatka nech je uschovaná!!!


(Tu záznam Štefana Mičunka končí, druhá časť sa nezachovala.
Druhú časť príbehu na základe svojich spomienok zaznamenal Jaroslav Mičunek,
mladší syn Štefana Mičunka.)




Bývali sme na Komandlovskom vŕšku, na kraji lesa dve učupené chalúpky, dedkova a naša, a o kus vyššie ešte Kučerovci a Zachuberovci, tak asi 20 minút od poslednej chalúpky na Prešovni.

Bola vojna a bola bieda.

Otec síce mal prácu, do ktorej jazdil na bicykli až na Mlynské Nivy, no práca to bola špinavá a namáhavá, a tak keď dostal raz za týždeň výplatu, nezabudol sa zastaviť pod niektorou viechou, ktoré boli skoro v každom druhom baraku, no a obyčajne skončil u Würfla na pive a pri kartách, u šnapsra.

Stalo sa, že z tých pár koruniek priniesol domov veľmi málo.

Boli sme tri deti. Najstarší Vojo, ja a malá Alica. Mama sa musela vedieť riadne oháňať, aby bolo čo do hrnca. I my deti sme museli pomáhať jak sa dalo. Prišli sme zo školy a hnali sme kozy do lesa na pastvu a keď potrebovali susedky pomôcť vo vinici, brali sme Alicu so sebou.

V osudný deň sme ako zvyčajne hnali kozy do lesa na pastvu, no a keď sme odišli, prišla za mamou pani Peštová, či by jej nemohla pomôcť oberať hrušky. Babke, ktorá bývali hneď vedľa, povedala, že ju dala spať, aby sa na ňu občas pozrela a odišla do vinice, ktorá bola hneď za domom. Lenže malému škriatkovi sa spať nechcelo a iba v nočnej košieľke, šla za babkou, aby jej obula bačkorky, že ide za mamou.

Ibaže ten vinohrad je snáď pol kilometra dlhý, no a keď sa Alicka mamy nedovolala, boh vie čo sa jej vyliahlo v tej hlavičke? Vydala sa za nami do lesa. Cestu poznala, lebo už tam pár krát s nami bola, ibaže zhodou nešťastných náhod, pretože to tam bolo vypasené, odohnali sme kozy ďalej do lesa a i keď nás volala - nepočuli sme ju.

A tak Alicka pokračovala stále ďalej, až sa pustila dolu do Kalapundovej doliny, kde už asi únavou si sadla a zaspala.

Vrátili sme sa z lesa a doma už bolo všetko hore nohami, všetci hľadali tú malú tuláčku. Prehľadávali okolné vinohrady i studne, kroviny a všetko, kde sa dalo predpokladať, že by sa mohla zatúlať. Mama bežala celá zúfalá do dediny, či sa náhodou nevybrala tam - samozrejme bez úspechu, no a medzitým prichádzala noc a začalo pršať a pršalo celú noc i celý deň.

To bola asi najdlhšia noc v živote.

Ráno prišlo asi 30 ľudí z dediny a prehľadávali čo sa dalo, ale bez úspechu. Medzitým niekto pribehol z dediny, že počul, že niekto uniesol dieťa, ale bolo to niekde v Grinave. Otec sadol na kolo a jel tam, ale to bol chlapček.

Ubehol ďalší deň a ďalšia noc a pátranie bolo stále bezvýsledné. Bola vojna a partizáni Nemcom riadne podkurovali, takže Nemci vyhlásili zákaz vstupu do lesa a strieľali bez vyzvania. Bolo 8. 9. 1944. Dedko bol hájnik, tak nabil pušku ostrými a s otcom vyrazili do lesa a prehľadávali pravdepodobnú možnosť, kam by mohla zájsť tá malá tuláčka.

Dedko sa pustil dolu do Kalapundovej doliny, že to budú prečesávať proti kopcu, že to bude lepšie vidieť. Otec prehľadával húštiny, takže zostal trochu pozadu. Dedko keď zišiel až k potoku, neveril svojim očiam. Opretá o strom, napolo sediac, napolo ležiac, malá tuláčka iba tak vzlykla:

„Dedečku!“

Dedko zakričal na otca: „PIŠTA!!“

No a ten letel dolu z toho kopca, nevidel, nepočul, praštila ho nejaká haluz do hlavy, ale bežal ďalej, až sa zastavil u deda, na nič nečakal, zabalil Alinku do kabáta a vraj mohol dušu vypustiť, ale celú cestu bežal.

Mama bola silná žena, ale od radosti skoro stratila vedomie.

Dedinčania, ktorí pomáhali Alinku hľadať, iba nakukli, jak bola špinavá, jak padala, nalepilo sa jej lístie na pusinku a dedinčania. keď ju videli, si mysleli, že je okúsaná od zveri. Zanedlho prišiel doktor Hlaváč, ktorý konštatoval, že okrem toho, že je trošku nachladená, je inak zdravá jak ryba.

Takže takto nejak si pamätám na svoju sestru, ktorá dva a pol ročná v nočnej košieľke a bačkorkách strávila v lese tri noci a dva dni.

Na tom pamätnom buku som umiestnil tento obrázok, ale jak buk mohutnel, kôra vytlačila klinec, ktorým bol pribitý a tento spadol a rozbil sa a už k jeho umiesteniu na pôvodné miesto nedošlo.


Prosím, aby ste omluvili niektoré tlačové chyby, nie som spisovateľ!!!


Spomienky zapísal Jaroslav Mičunek,
mladší syn Štefana Mičunka

© Alica Mičunková 


0 komentárov:

Zverejnenie komentára