Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

14.11.18
0
ZLATÉ PIESKY – BRATISLAVSKÉ MORE SPOMIENOK
Mám svoje vyvolené miesta pohody a pokoja, kde to vždy vonia spomienkami, kde sa ich môžem dotknúť úsmevom, smútkom, radosťou, ale aj vďačnosťou už len za to, že vôbec boli, že som ich mohol zažiť.
Zlaté Piesky, naše bratislavské more spomienok, je šťastné to miesto mojej generácie rodených Bratislavčanov, ktorí tu vtedy štedro našli najmä v 60-70-80-90-tych rokoch minulého 20. storočia božské splynutie slnka, vody, zelene, svoj malý vysnívaný raj. Každý krík, strom, pôvabné zákutia vedia dnes rozprávať nekonečné množstvo životných historiek, tajomných, vábivých, obyčajných, ale pre nás pamätníkov nadovšetko vzácnych. Sú svedkami doby, keď tu nespútane povievali, tie vône jedinečné a neopakovateľné, vône nášho detstva a mladosti.
Zlaté Piesky sú stále tým miestom, kde sa môžete aj vy dnes poprechádzať spomienkami pri pokojnej hladine jazera, v tôni krehkých briez, štíhlych topoľov, ktoré vás stále láskavo, hladivo uspávajú šumiacimi listami v záplave túliacej sa zelenej trávy. Tu, práve tu, sa odohrávali a odohrávajú tie večné a slávne veľké futbalové zápasy famóznych driblérov, plné neskrotných vášní a emócií, kde víťazstvá a prehry sa potom zapíjajú pri vychladenom pivku či kofole vo vzrušených debatách v parťáckej atmosfére. Tu, práve tu, kúzlia a predvádzajú volejbalové ťahy s loptou nádherne štíhle dievčatá spolu s vyšportovanými chlapcami, tu, práve tu, vznikali a vznikajú prvé lásky, známosti, priateľstvá, niekedy na celý život.

Zlaté Piesky - vodná perla Bratislavy, nádherné veľké jazero, pre nás rodených Bratislavčanov, ale aj pre mnohých turistov naše malé milované more. Písali sa pamätné roky 1960 - 61 keď sa tu začali bágrovacie práce pre realizáciu veľkolepej myšlienky, aby tu vzniklo veľké prírodné jazero s rekreačnými plochami, aby Bratislavčania mali priestor na kúpanie a športový relax v čase letnej sezóny. Zlaté Piesky – názov odvodený od pravdivej histórie, že tu kedysi boli aktívne slepé ramená Dunaja, kde sa v jeho riečnych korytách nachádzali štedré nánosy zlatých zrniek, od samého počiatku priam magicky priťahovali celé rodinné partie, parťácke skupiny športovcov, detí, mladých ľudí, ktorí si tu našli svoje domovské miesta, stali sa skutočným kultovým miestom pre pravidelné stretávky kartárskych elít s neodmysliteľnými futbalovými, volejbalovými a golfovými partiami. Stali sa jedinečnou plážovou gala prehliadkou nádherných dievčat so štíhlymi bokmi, vábivým poprsím, dlhými vejúcimi vlasmi, kvôli ktorým mnohí začali trénovať kulturistiku, aby mali väčšiu šancu pri dobývaní ich ženských sŕdc. Boli tu vychýrené stánky s občerstvením, kde kraľovali známe postavičky predavačov, a mnohí tu dokázali vytvoriť pohodovú atmosféru, mali svojich verných kunčaftov a ktorí mali pivo a kofolku aj keď všade dookola mali už beznádejne vypredané. Každý občerstvovací stánok ponúkal príťažlivý bonus v podobe hladivých tónov vtedajšej populárnej hudby od Beatles, BONEY – M, Elánu, Žbirku a ďalších dobových súputníkov hudby každej generácie, ktorá osviežovala dušu a srdiečko v páliacom letnom slnku pri vlnách nášho Bratislavského mora – Zlatých Pieskov.
Zlaté Piesky boli domovom aj všetkých známych ľudí od hudobnej scény, filmu, divadla, literatúry, športovcov, kde ste bežne stretli vtedajšie veľké futbalové hviezdy Slovana, Interu Bratislava Jokla, bratov Čapkovičovcov, Ondruša, Masného, Švehlíka, Petráša, Levického, Obložinského, od filmu Sláva Záhradníka, Milana Kňažka, Ivana Krajíčka, Zuzku Frenglovú, Mira Nogu a nespočetne ďalších populárnych ľudí a Zlaté Piesky sa stali aj nesmierne obľúbeným miestom na trávenie letnej dovolenky najmä Moravákov, Čechov, ktorí si ho ctili ako svoje more, ale pravidelnými turistami tu boli aj Francúzi, Nemci, Škandinávci, ktorým vyhovovala veľkodušne veľká plocha prírodného jazera s rekreačnými a športovými možnosťami, s blízkou vzdialenosťou do centra starého mesta Bratislavy.

NAŠE BRATISLAVSKÉ MORE SPOMIENOK DETSTVA A MLADOSTI
Mal som to hviezdne šťastie môjho osudu, že som zažil ZLATÉ PIESKY v kolíske svojho zrodu v roku 1960 ako malý chlapec vďaka brigádnym účastiam môjho otca a jeho priateľov z rodného „železničného Rendezu“ okrajovej časti Bratislavy. ZARES - organizácia mesta Bratislava v skratke znamenajúca záhradné a rekreačné služby pre jeho obyvateľov vedená jeho riaditeľom, legendou pánom Skákalom, ktorý tu dokázal aj za dobrovoľnej pomoci občanov Bratislavy pri zveľaďovaní celého areálu Zlatých pieskov vytvoriť postupne rekreačný priestor pre možnosť tráviť svoj voľný letný čas pohodovo pri veľkodušne veľkej vodnej ploche v symbióze športovania a slastného oddychu.
Zlaté piesky sa stali kultovým miestom stretávok detí, mládeže, rodín s deťmi, priateľmi, celými partiami z celej Bratislavy, promenádnou prehliadkou nádherných bratislavských dievčat, vznikajúcich prvých lások, množstva priateľstiev, ktoré vydržali skúšky pravdivosti a času dodnes. Rendez mal to šťastíčko, že sa polohovo nachádzal takzvane „na skok od Zlaťákov“, ako sme si to pomenovali, čo znamenalo pokojnú pešiu prechádzku trvajúcu 15 minút, kde pri debate a známej horkokrvnej mentalite Rendezákov ubehla cesta ako lusknutie prstami.
Rendezácke miesta, jej hlavné stany boli oproti golfovému ihrisku pri náletovom topole, slávnom pontóne, kde som sídlil aj ja so skupinou futbalistov a obľúbený priestor bol aj pri požičovni lodičiek, ktoré malo vtedy svoju výhodu pokoja a kľudu. Letné dni a často aj noci tých božských jarných a letných dní, niekedy vzácne aj septembrových predĺžených babích liet na Zlatých pieskoch boli úžasné preto, lebo tu boli úžasní ľudia, generácie atmosféry zlatých 60-tych rokov, partie ktoré mali ťahúňov prinášajúcich tvorivú priateľskú atmosféru, kde často zneli gitary prinášajúce vtedy letiace hity, trampské a ľudové pesničky, záplavu športových súbojov v malom futbale, volejbale častí Bratislavy, jej sídlisk, dvorov, ulíc kde sa hralo za česť a slávu ich vlajky až do úplného siahnutia na dno svojich síl a možností. Bože aké nádherné boli posedenia po takýchto veľkých „mačoch“ pri pivke, kofole, kde vládli búrlivé prejavy sklamania a radosti, komentujúc zoširoka keby a čo mohli byť, keby nebolo to nespravodlivé KEBY. Po hodinke opadnutia vášní a emócií kyvadlo napätia vystriedalo kyvadlo návalu priateľstva a pozitívnych emócií, ktoré bolo umocnené čarom sily podmanivého alkoholu a spievania hymny nerozlučných parťákov vraj na celý život.
Postavy, postavičky 60-70-tych rokov 20. storočia z nášho Rendezu to bol Marošík Mrva – ŤAVÁK - skvelý muzikant, volejbalista, Števo Selecký - majster kartových hier s trampskou dušou, Robino Nagy - plážový chlapec milujúci slnko s túlavou dušou, Miloš Kuchar – kulturista, golfista par-excelans, dobrý futbalista, Rasťo Kumery – MUCO – kráľ fórov a dobrej nálady, Jano Záhorský – špičkový volejbalista, vždy nádherne čokoládovo opálený a množstvo ďalších Rendezákov sústredených buď do početných partií alebo rodinných spoločenstiev, kde sa to prelínalo klbkom detí a rodičov. 80-te roky 20. storočia to už bol nástup aj nových mladých nástupcov Peťa a Paľa Kuchárových, Janka Matúša, Vlasta Jagerčíka, Milana Mučku, Jožka Schmidta a ďalších všetko skvelých futbalistov, ktorí tu hrali zápasy obrazne povedané od rána do večera spestriac si to chladeným pivkom a pôžitkovým odpočinkom. Bola tu éra aj plejády nádherných dievčat s ukážkovými postavičkami, korunované plážovými chlapcami a mužmi Zlaťákov ako absolútne jednotky, kde nechcem menovať a vyzdvihnúť len niektoré, lebo by si to nezaslúžilo to more ostatných krásnych sviežich dievčat, žien bratislavských, ktoré leto čo leto svojimi ženskými pôvabmi a vnadami skrášľovali atmosféru Zlatých pieskov. Len jedna zo všetkých, ktorú som poznal len cez prezývku MIMA, vraj fotomodelka, spĺňala to, o čom snívali skoro všetci muži tej zlatej generácie symbiózu krásy, postavy a najmä prejav prirodzenosti, sympatie. Chodila s vtedajšou futbalovou hviezdou Slovana a reprezentácie Československa Tónom Ondrušom, sympaťákom, ktorému sme to vtedy chlapci – chlapi dopriali ako jeho fanúšikovia a zároveň uznajúc, že im to spolu proste ako partnerom seklo.
Postavou pre mňa a pre mnohých skalných Zlatákov navždy nezabudnuteľnou je legendárny s bojovou prezývkou „KARE“ Tomáš Hluchý, ktorý napriek mohutnej postave bol vynikajúci futbalista s obdivuhodnou technikou, ktorý požíval kredit najvyššej uznávanej osobnosti impresária pri dohadovaní zápasov mimoriadnej kvality, kde často hrávali aj aktívny futbalisti z klubov dokonca ako SLOVAN a INTER Bratislava. Patrí mu navždy naša spomienka, hold a úcta, že dokázal zorganizovať toľko futbalových zápasov, kde sa zoznámilo toľko mladých ľudí, vzniklo množstvo kontaktov a priateľstiev vďaka čomu sa stali Zlaté Piesky miestom kde sa takmer všetci poznali a zdravili ako jedna veľká bratislavská rodina.
Partie, ktorých som mal to šťastie byť súčasťou, boli úžasní ľudia, ktorí vedeli do parťáckeho klobúka najmä dávať a nie len brať. Mali sme hneď od začiatku 60-tych rokov na našich božských Zlatých pieskoch svoje priam posvätné kultové miesta, kde asi najviac sme si zamilovali klasický vodný pontón, vybavený dreveným povrchom, zábradlím kde ostatní zlatopieskari s úctou rešpektovali naše parťácke miesto a táborili so všetkou kamarátskosťou a pohodou blízko nás. Partia Rendezákov Miloš Kuchar,Bono Hóz, Gabo Wenzl, Števo Mizerák, Marián Mader, Ivan Kaufman všetko skvelí futbalisti, pohodári so zásobou nevyčerpateľného humoru, to boli časy detstva, mladosti, kde sme pili dúšky labužníckeho spôsobu života od rána niekedy až do druhého v sobotu, nedeľu keď sme sa venovali so všetkou mužskou energiou skvostne hriešne krásnym dievčatám z vtedajšieho NDR, Čiech a Moravy, kde si trúfam dnes povedať, že na ako nezabudnuteľné spomienky si na to radi spomínajú obe strany horúcich hviezdnych nocí. Mal som to osudové šťastíčko, že som sa v polovici 70-tych rokov spoznal s bratmi Milanom a Rasťom Kollárovými z blízkych Krasnian, ktorým sa hovorí parťáci navždy, ktorí vtedy aj dnes si ctia hodnotové pravidlá, že priateľ pomáha najmä vtedy aj o pol noci keď ste v životnej situácii na hrane únosnosti a nie len vtedy, keď vládne smiech a dobrá nálada. Všetci traja sme milovali Zlaté piesky, modrú oblohu a žiariace slnko navyše vyvážené hraním futbalu s jedničkovými partiami futbalistov, kde sa ten vyšperkoval spoločnými debatami pri kofolke a pive až kým nás nevyhnal nočný strážnik oblohy mesiac. Ak sme boli kdekoľvek spolu a zacítili sme ponuku kráľa oblohy slnka na modrý deň bez obláčika, neudržalo nás nič na svete aby sme čo najskôr mohli spočinúť na hojdajúcom uspávajúcom pontóne na Zlaťákoch. Mali sme svoje každodenné rituály počas celej sezóny strávenej na našom domovskom mieste Zlatých pieskoch, kde sme odohrali vďaka Karemu, impresáriovi vyjednávania zápasov, aj tri - štyri zápasy, následne s pokecovým klubom futbalistov, podvečer sa tešiac labužnícky na božskú Tibaiovskú zmrzlinu v Jame, v areáli tenisového Slovana, kde sme vychutnávali nielen orieškovú, banánovú, čokoládovú zmrzlinu vo vlastných pohároch s počtom porcií obvykle 20-25 /zmrzlina stála neuveriteľnú jednu korunu za kopček/ aby sme napokon zakončili deň v milovaných starých uličkách Bratislavy pod Michalskou bránou a ako stáli štamgasti na nealko pre nás dnes nenahraditeľne stratenom skvelom Zelenom dome oproti Radničnému námestiu a fontáne rytiera Rolanda, kde sme preberali všetky tie perličky dňa, plné obyčajných malých radostí od futbalových víťazstiev, zažitých nových historiek priam posiatych figúrkami, postavičkami, osobnosťami, ktoré tak dokázali vdýchnuť tú úžasnú atmosféru do našich letných dní detstva a mladosti.
Čo sa nedá nespomenúť v histórii tohto obdobia 60-70-80-tych rokov 20. storočia boli elitné partie vyznávajúce svoje kultové hry najmä od minigolfistov, ktorí boli skvelí hráči svojho umenia ho povýšiť až do šľachtického stavu ako narábali s golfovou paličkou, spôsobom prevedenia úderov až po výsledné reakcie zdarného či nezdarného úderu. Miloš Kuchar s manželkou Blankou, Bono Hóz patrili do tejto vyvolenej skupiny golfových hráčov a množstvo ľudí na Zlaťákoch na čele so mnou sme chodili obdivovať ich elegantnú hru s presnými údermi, kde sa navždy zapísali do siene slávy a pamätí ako páni s noblesou a aristokraciou, ktorú vedeli prirodzene nosiť.
Kartárske partie to boli do písmena a do bodky páni, ktorí hádam za tie úctyhodné roky kartových hier ani neboli v priezračnej modro zelenkastej vode jazera Zlatých Pieskov a hoci z kariet viem hrať iba sedmu, oko, faraóna klasickým hrám šnapsa a podobne absolútne nerozumiem. Napriek tomu boli úchvatní, jedineční, so svojimi schopnosťami hrať nepretržite karty, nevnímali okolie a pri tom v tvárach, očiach, potmehútskom úsmeve byť neskonale šťastní v tom svojom vlastnom kartárskom Zlatopieskovom raji.
Futbalisti a volejbalisti to bola jedna krvná skupina lebo v 60-70-80-tych rokoch prevažná väčšina mladých ľudí hrávala prirodzene viacero športov a tieto dva sa priam bytostne hodili na Zlaťáky, na tie zelené, veľkodušne veľké trávnaté plochy, aby sme po zápase, zaliaty potom, vkĺzli túžobne pod ľadovo studené sprchy a šup bláznivo, nenásytne do vĺn jazera božských Zlatých pieskov. Futbalové place aj volejbalové boli beznádejne stále plné a vždy sa musel niekto obetovať a trpezlivo si vystáť svoju hráčsku arénu, lebo po nás už tam stáli ďalší netrpezliví adepti futbalu a volejbalu aby si vychutnali čaro kľučiek, kombinácií, gólov či prudkých víťazných smečov nad volejbalovou sieťou. Pamätám sa ako na konci 70-tych rokov boli priestory Zlatých tak preplnené rekreantmi najmä z Čiech a Moravy, že ich nepremyslene, vraj na chvíľu, pustili na plochy, ktoré boli už určené na športové aktivity. Športové emócie nás výsostne domácich, ktorí to tu oprávnene pociťovali ako náš domov priviedlo k logickým hádkam s rekreantmi v stanoch, ktorí tu skutočne nemali čo pohľadávať. Vtedajší vedúci Zlaťákov s ktorým som sa osobne poznal mi navrhol aby sme vysadili blokujúcu hranicu tujami cca 35-40 metrov medzi športovou plochou a územím rekreantov. Tie tuje, dnes už smutne vysoké, sú tam stále ako spomienka keď sme športmeni bez zaváhania chytili krompáče do rúk a 80 cm hlbokú jamu a 50 cm širokú vykopali za dva dni v prudko páliacom slnku v poriadne tvrdej skalnatej zemi. Známa postavička FUKSO, šéf záchranárov na Zlatých mi doviezol zo ZARESU 15 líp, ktoré sa všetky ujali a následne pohládzali tieňom svojimi košatými konármi a listami odpočívajúcich zlatopieskarov.
V čase Bratislavskej Zlatej lýry sa tu mihli vtedajšie spevácke hviezdy Helenka Vondráčková, Jirko Korn, Valdo Matuška z našich Zorka Kolínska, Ivan Krajíček, Karol Duchoň a mnoho ďalších, ktorí sa klobúk dolu vcítili hneď do športových móresov Zlatých a chovali sa tu v tónine prirodzenosti. Hudobné produkcie nespočetných bufetov s občerstvením to boli hity naše i zahraničné, nielen ktoré súčasne leteli, ale v obľube boli jedničkoví Beatlesáci, Bee-Gees, Holies, z našich Prúdy, Modus, Elán, ktorí navodzovali pocity letného blaha, atmosféry slastného vychutnávania chvíľ, ktoré sa už nikdy nevrátia. Písať by som mohol o dňoch plných slnka, hviezdnych nocí, úžasných priateľov, partií, zážitkov a spomienok na slušne hrubú knihu, pretože mi je ľúto, že som nemohol spomenúť toľko vzácnych ľudí, toľko pôvabných historiek, ktoré dokázali vykúzliť ZLATÉ PIESKY vďaka obdivuhodným generáciám tej nádhernej doby v oáze pohody, zelene, vĺn vody nášho Bratislavského mora – Zlaté piesky.
 Roky 90-te 20. storočia na Zlatých to už bola éra, kedy sa v roku 1989 zmenil sociálny režim v ktorom zmysel spoločnosti neboli peniaze ani naháňanie kariéry, či boj o holú existenciu kde však nechýbala dôležitá kvalita života ľudí a boli vytvorené podmienky a dostatok času aby sa mohli bežne každodenne stretávať, využívať svoj voľný čas v kruhu rodiny a najmä partií, lebo zmysel života je len a len o ľuďoch, priateľoch. /Ani len náhodou som nebol členom strany – straníkom/.
Mal som znovu šťastie, že aj keď sa o 360 stupňov zmenila ta ľudská, uvoľnená nestresujúca atmosféra na éru bezohľadného biznisu a peňazí, vytvorili sme si partiu ľudí rovnakej krvnej skupiny hodnotového videnia života, športovci, futbalisti telom a dušou. Členovia partie to boli dvojičky bratia Ludvik /Lujgy/ a Robo Bartošovci - idoly dievčat na Zlatých pieskoch, známy množstvom filmov v malých úlohách, hezoun Miško Pavlačič, Feďo Čerňan, ďalší bratia, skvelí futbalisti Roman a Ľubo Cigánkovci, Marek Košecký, Ivan Varinský, Paľo Jakubec, Paľo Vrabel, Dušan Hulín, do tretice vyšportovaní bratia Števo a Milan Buchtovci, Milan Grebáč, Jano Janík a samozrejme moja maličkosť. Tá doba bola aj príznačná, že moje deti Janka a Zuzka, manželka Iveta tu boli takmer vždy celé letné obdobie Zlatých, s rituálmi posedenia pri bufete tety Farkašovej oproti starému vchodu do Zlatých, kde sme sedeli po futbalových zápasoch a keď sme celá partia odchádzali na záver domov, kde nám pani Farkašová pustila hity typu Michala Tučného „Snídaně v trávě“ a ďalšie melodické pesničky, ktoré ukončili príjemný pobyt na Zlatých. Navždy však odišlo obdobie preplnených futbalových plácikov, hrali sme tu niekedy takmer úplne osamotene medzi sebou, len sem tam sa vyskytli partie chtivé futbalu a paradoxne z Holandska, Francie, Nemecka, Rakúska, ktorí ocenili technickú hru a priateľské pozápasové posedenia pri pivku či kofole. Ja som od rokov 60-tych ako malý štamgast Zlatých zakopával poctivo rok čo rok slávnostný písomný zápis na mnou určené kultové miesto, kde bol vždy napísaný rok a členovia partie s ktorými som spoločne strávil letnú sezónu na Zlatých pieskoch.
Píše sa rok 2018, ja mám 63 rokov, niektorí už dovŕšili 70-ku, ale sú tu aj Zlatopieskári okolo 40-tky a čo nás nečakane blokuje a nedovolí nám už hrať ďalej rituálne zápasy na Zlatých je zlé zdravíčko pohybového aparátu od achiloviek, kolien až po stále vypovedajúce svalové úpony nôh. Ako – tak, ako partia fungujeme, ale časy denných tradičných zápasov, ktoré vytvárali hlavný nosný bod celkovej atmosféry tu viac ako citeľne chýba. Naučil som sa byť vďačný životu aj za tieto omrvinky šťastia a viem si ich vychutnávať, lebo ktovie či táto sezóna v mojom jesennom živote s touto partiou nebola posledná.
Zlaté piesky sú pre mnohé naše generácie 60-90-tych rokov 20. storočia a pre tú našu partiu „Posledných mohykánov“ a legiend Zlatých pieskov KULTOVÉ MIESTO bez ktorého si našu rodnú Bratislavu nedokážeme ani predstaviť, pretože kam sa hrabú tie najexotickejšie pláže celého sveta v Bali, Maledivách, Malorke keď najkrajšie dievčatá boli a sú v Bratislave a reč slovenská znejúca v kruhu priateľov, partií je tou človečinou, ktorá je a bude v srdci Európy ZLATYCH PIESKOCH v Bratislave.

Zlaté piesky...čo si predstavím pod týmto slovným spojením? Určite nie len jednu vec, ba naopak, je to celá kopa spomienok, a zážitkov, a ľudí, pričom toto všetko sa odohrávalo roky rokúce, veď so sestrou sme boli pravidelné návštevníčky už od pár skromných týždňov nášho života, keď nás mamina nabalila na celý deň a šup na Zlaťáky. Prvé záblesky spomienok sú v podobe malého behajúceho dievčatka s kanvičkou v tvare zelenej žabky, ktoré za nič na svete nechcelo pustiť rodičov okúpať sa, keďže som sa o nich tak veľmi bála J. Preto sa vždy jeden z nich nenápadne vytratil osviežiť sa, zatiaľ čo druhý držal pri mne stráž a odpútaval pozornosť. Koľko pravej kofoly, poctivých langošov, zlatavých varených kukuričiek, či dobrých nanukov sme tam za tie roky so sestrou pojedli sa dá počítať na kvantá. Koľko bláznovstiev, či už vo vode, alebo na brehu sme pozažívali... Koľko prechádzok sme s ocinom absolvovali po areáli, alebo navečer, keď už slniečko zaliezalo poza stromy. Veru, to bol vždy ten povestný gong (ani hodinky nebolo treba), ktorý oznamoval, že za chvíľu je čas ísť domov, keď tieň listnatých stromov zasiahol aj našu deku na stabilnom mieste. Na mieste, kde sa vždy zišla skvelá partia ľudí, ktorí si rozumeli, rozprávali sa, smiali sa, prežívali tie najkrajšie roky života a nenápadne, no spontánne tvorili všetky tie prekrásne zážitky a spomienky, z ktorých sa skladá život, za ktoré som tak nesmierne vďačná, o ktorých tu teraz píšem tieto slová. Slová sú však málo na to, aby sa dokázali opísať emócie a pocity, ktoré si každý v sebe nesieme, preto už len zatváram oči a so šibalským úsmevom spomínam, ešteže je na čo J Zlaté piesky budú vždy jedným z prístavov môjho detstva, dospievania, mladosti i dospelosti a viem, že či ich navštívim teraz, alebo budúci rok, alebo o niekoľko rokov zašteklí ma jemne v bruchu a kolotoč príjemných spomienok sa roztočí a nebude vedieť zastať, a že je to veru neopísateľný a nezaplatiteľný pocit J Preto vďaka za takéto pocity, za takéto miesta, nie sú totiž samozrejmosťou, je len dobré, včas si to uvedomovať a vedieť si to vážiť.



0 komentárov:

Zverejnenie komentára